Megalitická stavba v Holíči

Megalitická stavba bola objavená v Holíči už v roku 1986.

Nález bol publikovaný v roku 1999 v knihe Kamene zabudnutého času a v roku 2004 v prepracovanom vydaní pod názvom Kamene pradávneho času.

Autor Rudolf Irša popisuje nielen samotný objekt, ale aj problémy, ktoré objav megalitickej stavby priniesol, odmietanie objavu niektorými slovenskými archeológmi, a potvrdenie archeologickej lokality archeológmi z Francúzska.

m_14cPraveká stavba je od roku 1986 až do súčasnosti systematicky likvidovaná pri stavebných prácach so súhlasom archeologického pracoviska v okresnom múzeu v Skalici a Mestského úradu v Holíči pri výstavbe garáží. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa v Holiči stavalo sídlisko. Pri hlúbení základov narazili robotníci na obrovské štvor- až šesťmetrové kamene. Na koncoch boli opracované, na niektorých sa našli aj primitívne kresby. Rudolf Irša si presne pamätá aj dátum – 22. január 1988. Keď tam prišiel, zachraňoval, čo sa dalo. Časť kameňov totiž už bagrom preložili. Nález vyfotografoval, zdokumentoval a zverejnil v knihe “ Kamene zabudnutého času“. O osem rokov neskôr sa mu podarilo časť kameňov presťahovať. Dvadsaťdva kusov previezli na lúčku za múzeum fajansy, zvyšných dvadsať zostalo pri sídlisku – a neskôr zmizli.

m_14dPodľa poslanca mestského zastupiteľstva v Holíči, akéhosi Mgr. Petroviča, ktorý na kameňoch nevidí žiadne kresby (nákr.), nie je žiadny dôvod nepokračovať v likvidácii lokality a pripadne aj samotných kameňov a nevylučuje možnosť, že na mieste lapidária bude zriadené súkromné parkovisko.

Za múzeom fajansy v Holíči na Záhorí leží dvadsaťdva nie koľkometrový ch kameňov aj s rytinami Jediný, kto sa ich odvážil nazvať menhirmi, je etnológ a bývalý riaditeľ Záhorského múzea v Skalici PhDr. Rudolf Irša. Ale ako to už u nás chodí, za ich nájdenie, zdokumentovanie a v podstate záchranu si namiesto uznania vyslúžil len problémy.

m_14b

Nedávno sa mu však dostalo aspoň čiastočne satisfakcie – priamo od francúzskeho špecialistu na megalitické stavby v bretónskom Carnacu, archeológa a geológa prof. Charlesa Tanguy Le Rouxa. Menhir na obrázku vyčnieva do výšky 4,2 m, jeho celková dľžka je viac 6,8 m. Je dekorovaný po obidvoch stranách a v čase nálezu na ňom boli ešte zvyšky maľby. Jeho boky a hrany sú opracované. Vidieť to môže každý. Iný názor majú len niekoľkí slovenskí odborníci, ktorí nikdy predtým žiadny megalitický objekt nevideli a ani netušili, že sa môže také čudo objaviť aj na Slovensku. (PS: Kto je to odborník? -ten, kto má diplom, alebo ten, kto rozumie odboru?) Dr. Drahošová (archeologička) zo Záhorského múzea v Skalici, zodpovedná za ochranu archeologických nálezov v okrese, ignoruje objav už od roku 1988. Záhorské múzeum sa za 17 rokov nezmohlo, ako sama píše, ani na žiadnu dokumentáciu a vec považuje za uzavretú. Proti argumentom Dr. Iršu však nevie postaviť okrem svojho diplomu nič iné.

m_14aNa pomoc proti profesorovi Ch. Le Rouxovi, odborníkovi na megalitické pamiatky z Francúzska si v máji 2004 priviedla kolegu Dr. Chebena z AU SAV v Nitre. Prof. Le Roux ich márne presviedčal, že nie je kameň ako kameň. Od tej doby sa naši dvaja slovenskí „odborníci“ na pravek k nálezu odmietajú vyjadrovať a svojim stanoviskom umožňujú ďalšie ničenie pamiatky. Ja k tejto záležitosti stanovisko zaujímať nebudem,“ odkázala nám riaditeľka Záhoráckeho múzea Viera Drahošová, podľa ktorej slovenskí archeológovia nezdieľajú nadšenie doktora Iršu (pol roka po návšteve francúzskeho experta – o stanovisku prof. Le Rouxa ani slovo – podľa www.zivot.sk, článok Putujúce kamene ). Do poučenia, ktoré sa im dostalo od odborníka z Francúzska, tak možno robili z nevedomosti, ale čím možno ospravedlniť to, že odvtedy Záhorské múzeum ani AU v Nitre nič neurobili pre zamedzenie ničenia lokality a poškodzovania nálezov? Nie je najvyšší čas nazvať veci pravým menom a urobiť niečo preto, aby toto nezodpovedné počínanie bolo zastavené? Nie je povinnosťou týchto inštitúcií ochraňovať a skúmať takéto lokality?

skola

Do pahorku, na ktorom sa rozprestiera veľký praveký kultový objekt, sú postupne vbudovávané rady garáží. Holíčania si tak sami ničia objekt, ktorý ich mohol nielen urobiť známym po celom svete, ale pritiahnuť do mesta aj veľa odborníkov, turistov a finančné prostriedky.

Na leteckom snímku sa zreteľne rysuje pôdorys pravekej stavby, kruhového rondelu starého 6500 rokov a množstvo stôp po osídlení, ktoré naznačujú už pri prostom pohľade z výšky, že ide o významnú archeologickú lokalitu. V susednej Skalici naopak sa začalo s rekonštrukciou iného predhistorického objektu na tamojšej Kalvárii. Nie je to len otázka financií, ale najmä vzťahu k vlastnému mestu, jeho kultúrnym pamiatkam a obyvateľom.

localitkaPodla AU SAV V Nitre a Záhoráckeho múzea v Skalici tu žiadna zasypaná priekopa, žiadne opracované kamene a teda žiadna archeologická lokalita nie je a tak možno pahorok ďalej likvidovať. Rovnaké stanovisko zaujal na základe tohto “odborného“ stanoviska aj Pamiatkový ústav v Bratislave. Priekopa a megalitický objekt sú vraj len fantáziou autora knihy. Všetko je riadne podpísané a opečiatkované a tým vybavené. Kto je zodpovedný za ničenie tejto významnej pamiatky? V Afganistane pred pár rokmi náboženskí fanatici rostrielali 2 tisíc rokov starú Buddhovu sochu. Tento čin odsúdil celý kultúrny svet. Holíčania za podpory slovenských archeológov ničia objekt starý 6500 rokov. Fanatizmus, alebo len za predstieranú vieru schovaná nevedomosť, nevzdelanosť ľudí s diplomami, nekultúrnosť a závisť? Mesto Holíč nemá záujem, aby sa o kamene zaujímali odborníci alebo turisti. Takéto stavby vraj priťahujú len dobrodruhov. Prioritou mesta je vybudovať ekumenickú svätyňu a (zrejme) nie zaoberať sa nejakými pohanskými modlami, ako sme sa dočítali v rozhovore zástupcu primátora pre SME 4. júla 2004 a na internete. Autor objavu hovorí: „Nešlo mi o spor, ani o dokazovanie svojich schopností, alebo neschopnosti iných. Keď som tam v to ráno prišiel, zbadal som, že sa tu deje niečo mimoriadne. Aj keď som už niekoľko rokov sledoval výkopové práce v meste, zameriaval som sa na hľadanie stredovekých objektov a tiež som netušil, že by sa tu mohlo objaviť niečo, čo by patrilo do inej kultúry. Návršie sa vypínalo nad mestom, donedávna bolo starostlivo udržiavané ako nejaké pietne miesto a v plánoch výstavby sa tu rátalo so zriadením odpočinkovej zóny – parku. Zmena územného plánu sem nasmerovala bager, ktorý vydoloval zo zeme asi tri desiatky kameňov. Archeológovia z okresného múzea, ani z Nitry, Bratislavy, žiadny archeológ z celého Slovenska sa nebol ochotný na toto miesto prísť ani čo len pozrieť. Mohli tak urobiť v pracovnom čase a doviezť sa sem služobným autom v priebehu jednej – dvoch hodín. Avšak svojím objavom som ich len obťažoval a vyzerá to, že dokonca aj urazil. Nedokázal som to pochopiť a ani som nemal čas sa tým zaoberať, lebo bolo treba zachraňovať aspoň to, čo sa zachrániť dalo. V tom okamihu tu skutočne žiadny archeológ nemohol ani viacej urobiť. Neodpustiteľné je však, že nasledujúcich 16 rokov nevyužili na to, aby preskúmali okolie nálezu. Zabránilo by sa tak zničeniu niekoľkých pravekých kultových stavieb, rondelov, ktoré sa nachádzali a čiastočne ešte aj nachádzajú nad miestom nálezu. Mali šancu objaviť niečo, na čo som aj ja sám prišiel až o niekoľko rokov a bol by to ich vlastný objav. Dnes to už chápem – samotnému započatiu stavebných prác predchádzalo písomné schválenie z okresného múzea, kde sa zodpovedná osoba vyjadrila, že tam žiadna archeologická lokalita nie je a preto múzeum nepožaduje archeologický prieskum územia. To, že som si tam dovolil niečo nájsť, dotyčná osoba nepochopila ako svoju životnú šancu vo svojom odbore, ale od samého počiatku sa usilovala nálezy zatajiť a zlikvidovať. Než som pochopil túto primitívnu motiváciu, skutočne aj časť nálezov bola zničená. Namiesto odborného sporu som sa dostal do sporu s ľuďmi, ktorí boli ochotní nechať zničiť aj praveký kultový objekt veľkého významu aj v celoeurópskom kontexte, lebo na jeho výskum odborne nestačili. Čo sa potvrdilo aj o 16 rokov neskôr. Že niečo takého je aj inde vo svete časté, je síce pravda, ale to nijako neospravedlňuje tých, ktorí sa na tomto podieľali a už vôbec nie tých Holíčanov, ktorí mali a majú možnosť objekt, a to čo z neho ešte existuje, ochrániť a napriek tomu tak nečinia. Osobne som urobil, dnes si to uvedomujem, menej ako bolo treba, ale viac, ako bolo mojou povinnosťou. Treba už len, aby konečne urobili to, čo majú urobiť aj tí, ktorých povinnosťou je v tomto smere konať.“ Zainteresovane strany sa k veci odmietajú vyjadriť. „Naši odborníci“ po tom, čo roky tvrdili že nič nevidia a z autora objavu sa len vysmievali, už nemajú k tomu čo povedať. Chápeme ich, mali šancu objaviť niečo, čo by malo byť zmyslom ich povolania a tento objav urobil ktosi iný. Je to skratka na porazenie!

Zdroj:   Irša, R.: Kamene pradávného času.

Čitajte ďalej:

error: Kopírování zakázáno!