OČKOVANIE: ČASTÉ OTÁZKY A ODPOVEDE (2)

Prečo máme systém pravidelného očkovania a prečo je očkovanie na Slovensku povinné?

Cieľom očkovania

je čo najúčinnejšie chrániť jedinca, ale aj celú spoločnosť pred infekčnými chorobami. Aby bol tento cieľ dosiahnutý, je potrebné veľmi dôkladne poznať celý rad skutočností. Prvou je samotná choroba, jej výskyt, priebeh, riziká. Druhou je vakcína – zloženie vakcíny, vplyv na imunitný systém, trvanie ochrany, bezpečnosť vakcíny, ale aj cena vakcíny. Musia sa stanoviť pravidlá podávania jednotlivých vakcín, vek, kedy má byť jedinec očkovaný, časové odstupy a iné detaily. Výsledkom je očkovací kalendár, ktorý presne definuje stratégiu očkovania v každej krajine, od raného detstva až do vysokého veku jedinca.

Všeobecné pravidlá platia na celom svete a sú definované Svetovou zdravotníckou organizáciou (SZO) aako zvýšenie incidencie súvisí s poklesom protilátok po očkovaní, a preto sa v r. 2010 zaviedla revakcinácia adolescentov celosvetový program imunizácie. Očkovací kalendár si pritom definuje každá krajina samostatne. Slovenský systém svojou efektivitou – s viac ako 98 % zaočkovanosťou detskej populácie, elimináciou väčšiny detských infekčných ochorení a operatívnym doplňovaním nových, vysoko účinných očkovaní patrí medzi špičkové v celosvetovom hodnotení. Infekcie vedúce k život ohrozujúcim chorobám a rozsiahlym epidémiám predstavujú riziko nielen pre občanov, ale aj štát. Je teda v záujme jednotlivca, ale aj celej spoločnosti, aby sme boli voči týmto ochoreniam čo najlepšie chránení. Aj preto je očkovanie voči najdôležitejším infekčným ochoreniam na Slovensku zakotvené v zákonoch ako pravidelné povinné očkovanie. Takéto očkovanie je v plnej výške hradené zo zdravotného poistenia.

Cieľom je nielen ochrana jednotlivca, ale aj zvýšenie stavu kolektívnej imunity. Znamená to navodenie takého stavu prostredia, v ktorom sa infekcia nemôže šíriť a nemôže sa tak uplatniť. Moje očkovanie je tak prospešné aj pre iných. Je to podobné ako s povinnosťou svietiť v doprave: Svietim počas celého roka na aute nielen preto, aby som videl ja, ale aby aj mňa videli ostatní. Zdá sa nám, že v súčasnej dobe by nám nemalo byť nič nariaďované a definované ako povinné? Ale veď aj školská dochádzka je predsa povinná a nie je to kvôli tomu, že chceme týmto trápiť deti, alebo ich dávame do škôl, lebo rodičia sú v práci. Je to kvôli tomu, aby sa zabezpečilo jednotlivcovi a aj celej spoločnosti to, čo je považované za vhodné a správne – teda vzdelanie na patričnej úrovni pre každého z nás. Aj v niektorých iných krajinách je očkovanie vedené ako povinné očkovanie, resp. povinnosť byť zaočkovaný platí v mnohých štátoch sveta – len je zaistená rôznou formou.

Pokúste sa ísť študovať, alebo pracovať do USA bez kompletného zaočkovania, pokúste sa ísť na dlhší čas do mnohých štátov bez zaočkovania proti žltej zimnici. Je to nemožné. V niektorých krajinách sa vzhľadom na opakovaný výskyt epidémií infekčných ochorení u nezaočkovaných jedincov uvažuje o opätovnom zavedení povinného očkovania. U nás je povinné očkovanie u detí presne v zmysle deklarácie UNICEF: “Dieťa má právo byť chránené pred infekčnými chorobami očkovaním”. Znamená to, že nikto (ani rodič) mu toto právo nemôže odoprieť.

Je ešte očkovanie potrebné, keď sa už detské infekčné choroby u nás nevyskytujú?

Za to, že sa u nás celý rad infekčných ochorení nevyskytuje, vďačíme vysokému percentu zaočkovaných detí, ktoré je viac ako 98 %. Tento stav zaočkovanosti nielenže chráni každé očkované dieťa, ale vytvára aj vysoký stupeň kolektívnej imunity. Infekcia, ktorá je k nám zanesená zvonku neočkovaným akútne chorým jedincom, sa nemá kde uchytiť a šíriť. Aj tých pár neočkovaných (ktorí nemohli alebo nechceli byť očkovaní), je chránených v „obale“ zaočkovaných. Pred pár rokmi boli na Slovensko utečencami prinesené osýpky, ktoré sa u nás nevyskytujú už viac rokov.

Na Slovensku vtedy ochoreli len neočkovaní obyvatelia utečeneckých táborov (neočkované dojčatá do 15 mesiacov), no ani jedno dieťa v celkovej zaočkovanej populácii. Ak by sa prestalo očkovať, je isté, že v krátkej dobe by sa zdanlivo „zlikvidovaná“ choroba objavila a vznikla by epidémia. Stačí, aby sa prestalo očkovať v niektorom regióne – vznikne tam „vakcinačná diera“ a miestna epidémia. Taká bola koncom 90. rokov minulého storočia na východnom Sloensku v nezaočkovanej populácii hlavne v rómskych osadách (vyše 1 000 chorých, 2 úmrtia). V rovnakom období sa prestalo očkovať proti záškrtu v Rusku. Výsledok: viac ako 100 000 chorých a viac ako 5 000 mŕtvych.

Ďalším príkladom je detská obrna. Vďaka očkovaniu bola takmer zlikvidovaná. Celý svet sa chystal na skoré potvrdenie jej eradikácie ako druhej ťažkej infekčnej choroby (po pravých kiahňach). Od polovice novembra do polovice decembra 2010 bola však v africkom Kongu zaregistrovaná epidémia detskej obrny u 15- až 25-ročných jedincov so 476 prípadmi ochorenia a 171 úmrtiami. Dôvodom je to, že pred 15 – 20 rokmi poklesla zaočkovanosť na hodnotu, ktorá sa prejavila až v súčasnosti. Vakcinácia teda nelikviduje možnosť nákazy, ale drží ju pod kontrolou. Ako loptu pod vodou – stačí povoliť (neočkovať) a epidémia vyskočí.

Prečo sa musia očkovať už maličké deti?

Dôvod je jednoduchý. Infekciami sú najviac ohrozené deti najmladšej vekovej skupiny. Hoci dieťa pri narodení má rozvinutý imunitný systém, je jeho systém “naivný”– prázdny. Ochranné protilátky od matky rýchlo po narodení klesajú, a pritom matka môže svojmu dieťaťu odovzdať protilátky iba ak ich sama získala vďaka očkovaniu, prípadne po prekonaní infekcie. Keďže infekčné ochorenia sa najčastejšie vyskytujú práve u malých detí a prebiehajú veľmi ťažko, v život ohrozujúcej forme, je nevyhnutné, aby poskytnutie aktívnej a bezpečnej ochrany – očkovania, predbehlo riziko vzniku nákazy. Znamená to, že ani protilátky, ktoré má dieťa pri narodení od matky, ani dojčenie nedokážu poskytnúť dostatočnú a dlhodobú ochranu dieťaťa pred vznikom infekčných ochorení. Očkovanie je preto potrebné začať v prvých mesiacoch života. Už viac ako polstoročné výsledky jasne dokazujú, že malé deti znášajú očkovanie veľmi dobre a vakcíny sú dostatočne účinné.

Nie je tých očkovaní na malé deti priveľa?

Na prvý pohľad by bolo možné súhlasiť s týmto tvrdením, veď od roku 1990 do pravidelného očkovacieho kalendára pribudol celý rad nových vakcín. Je to v súlade s novými objavmi, novými vakcínami a s rozšírením očkovacieho programu na úrovni Svetovej zdravotníckej organizácie. Pribudli očkovania proti hepatitíde typu B (1998), hemofilovým infekciám typu B (2000) a najnovšie proti pneumokokom (2009). V súčasnosti je kalendár povinného očkovania detí tvorený vakcínami voči jedenástim ochoreniam. Ďalších šesť typov vakcín je vedených ako odporúčané očkovanie. Nie je to veľa na detský imunitný systém? Jednoznačne nie, pretože imunitný systém dieťaťa je síce po narodení naivný – neinformovaný, ale je schopný prijať viac ako miliardu antigénnych podnetov naraz. Je nesmierne výkonný – schopný sa učiť. Podstatná je aj skutočnosť, že nové očkovacie látky majú zásadným spôsobom znížený obsah antigénov – látok, ktoré spúšťajú imunitnú odpoveď v rámci obranyschopnosti organizmu proti cudzorodým látkam. Deti očkované ešte v roku 2000 dostávali v pravidelnom očkovacom programe 3 400 antigénov. Dnes, aj pri rozšírení počtu vakcín, dostávajú deti len okolo 60 antigénov (bez BCG vakcíny). Celý súčasný očkovací kalendár predstavuje len štvrtinu očkovacej látky proti pravým kiahňam a jedna stotina proti nedávno používanej celobunkovej vakcíne proti čiernemu kašľu.

Môže mať očkovanie nežiaduce účinky?

Nejestvuje na svete nič, čo by nemohlo mať nežiaduce účinky. Z tohto pohľadu třeba povedať, že aj očkovanie môže mať nežiaduce účinky – vedľajšie reakcie. Nežiaduce účinky očkovania v súčasnosti možno rozdeliť do niekoľkých skupín:

a) Alergické reakcie na zložky vakcíny. V procese výroby vakcín sa používajú rôzne zložky, ktoré sa v stopových množstvách môžu vyskytnúť v konečnom produkte a u alergických jedincov na túto látku môžu vyvolať alergickú reakciu. V živých vírusových vakcínach to bol napríklad vajcový bielok, želatína, niektoré antibiotiká. V súčasnej dobe – výrobou vysoko čistených vakcín – je toto riziko výrazne minimalizované.

b) Nežiaduce účinky spojené s kvalitou zaobchádzania s vakcínou a technikou jej podania. Očkovacie látky musia byť skladované za istej teploty, ktorá zaistí ich stálosť. Ak bude teplota vyššia, živé vírusy vo vakcínach zahynú a očkovanie bude neúčinné. Naopak, ak vakcíny obsahujúce pomocnú látku hydroxid hlinitý zmrznú, táto látka sa vyzráža a môže v mieste podania vakcíny vytvoriť bolestivú zatvrdlinu. Každé očkovanie má určený spôsob jeho podania. Väčšinou sa vakcíny podávajú do svalu. Ak sa vakcína podá do tuku bude účinok vakcíny nižší. Očkovacia látka proti TBC sa podáva do kože. Ak prenikne pod kožu, môže vytvoriť hnisavú chráničku, až zápal uzlín v podpazuší.

c) Nežiaduca reakcia ako výsledok prirodzenej odpovede imunitného systému. Pri podaní vakcíny nám ide o to, aby na ňu reagoval imunitný systém jedinca. Niekedy sa však táto reakcia môže (ale nemusí) prejaviť formou tzv. vedľajších reakcií po očkovaní (celkových alebo lokálnych). Medzi takéto reakcie patrí teplota, bolestivosť, opuch či začervenanie v mieste vpichu, bolestivý plač.  Teplota obvykle nepresiahne 38,5°C. Tieto vedľajšie reakcie trvajú väčšinou pár hodín až dva dni po očkovaní a bez následkov vymiznú. Nazývame ich fyziologické očakávané reakcie a pripisujú sa odpovedi imunitného systému na podanie očkovacej látky. Ich výskyt je relatívne vysoký – u 5 až 30 % očkovaných detí, avšak nie sú dôvodom k výraznej zdravotnej intervencii. U niektorých jedincov sa môže vyskytnúť teplota aj nad 39°C, dlhší plač, väčšie začervenanie. Jedná sa o vystupňované reakcie kedy je vhodné kontaktovať lekára.

Výskyt takýchto reakcií je tiež zriedkavý. Závažnejšou, našťastie zriedkavou reakciou je tzv. HHR (hyporeaktívna – hyporesponzívna reakcia), ktorej prejavmi je celková ochabnutosť, chabé ležanie dieťaťa bez odpovede, vyžadujúce si sledovanie v nemocnici. Ide o extrémne zriedkavú reakciu, ktorá rovnako vymizne bez následkov. Príkladom závažnej reakcie po očkovaní bola v minulosti nervovosvalová obrna, ktorá mohla vzniknúť po použití kvapkovej živej očkovacej látky proti obrne. Oslabený, ale živý vakcinálny vírus mohol vyvolať v zriedkavých prípadoch takýto klinický obraz.

Hoci výskyt takejto komplikácie bol 1 prípad na viac ako milión očkovaných, bola živá kvapková očkovacia látka nahradená vysoko účinnou a plne bezpečnou neživou injekčnou vakcínou, ktorá sa u nás používa už niekoľko rokov. Pretože očkovanie je ochrana, ktorá sa podáva zdravým jedincom, sú všetky vedľajšie a nežiaduce reakcie veľmi dôsledne a úzkostlivo sledované, hlásené a vyhodnocované. Na starosti u nás to má Úrad verejného zdravotníctva ako aj Štátny ústav pre kontrolu liečiv. Samozrejme, nasledujú závery a opatrenia.

Sú teda vakcíny bezpečné? Pod slovom bezpečný sa nám vo väčšine prípadov vybaví slovo “neškodný”. Podľa tohto chápania by bezpečná vakcína nemala vyvolať žiadny negatívny nežiaduci dôsledok. Keď budeme akceptovať iba takúto definíciu bezpečnosti, potom sa nám skutočne môžu vynoriť otázky ohľadne bezpečnosti vakcín. Aká je teda pravda? Pokúsme sa na otázku bezpečnosti odpovedať nepriamo – porovnaním s inými každodennými aktivitami, ktoré robíme my a aj naše deti a ktoré sú všeobecne považované za neškodné.

Takže niekoľko porovnaní:

1. V USA zomrie každoročne 350 ľudí z dôvodu nehody, ktorá sa im stane pri sprchovaní, alebo kúpaní vo vani.

2. Ročne v USA zomrie 200 ľudí, pretože vdýchnu tuhú stravu do dýchacích ciest (do priedušnice). Na počet denne podaných vakcín na celom svete, ako aj na počet dávok vakcín podaných každému človeku počas jeho života je výskyt nežiaducich účinkov po podaní vakcíny z pohľadu štatistiky ale aj zachovania zdravia a života neporovnateľný vo vzťahu k benefitu výsledku očkovania, že chráni pred závažnými infekciami. Pri porovnaní s týmito údajmi nám vyjde, že vakcíny sú bezpečné – bezpečnejšie ako čokoľvek iné. Faktom zostáva, že po očkovaní môžu nastať reakcie, ktoré síce neohrozujú zdravie, ani život, ale môžu byť nepríjemné a môžu si dokonca vyžiadať podanie liekov, alebo krátky pobyt v nemocnici.

Na porovnanie, či táto možná komplikácia stojí za to, si pozrime tabuľku č.2, ktorá uvádza, že pred očkovaním v USA ročne ochorelo na infekčné choroby viac ako 560 000 detí, po zavedení očkovania necelých 9 000. Podobne poklesla aj úmrtnosť. U nás máme rovnakú skúsenosť. Malé reakcie po očkovaní sú len prejavom pôsobenia očkovacej látky a sú minimálnou cenou za to, že je dieťa chránené pred závažným, život ohrozujúcim ochorením.

Prevzaté zo: 

error: Kopírování zakázáno!