Perúnov háj pri Úbreži (2)
Pyšne vznešene kraľuje dominantný Vihorlat rovinatému kraju Zemplína. Väčšinu roka býva zahalený nepreniknuteľnou mlhovou clonou.
Poznámky: Zemplín – podľa Zemplínskeho hradu, pri brehu rieky Bogrod, severne od Somotora. Zemplín – zemný hrad. Pohan – vyznávač predkresťanských európskych náboženstiev. Rika – ukrajinský názov rieky Jasenovský hrad – postavený v roku 1328, jeho úlohou bolo chrániť hranice Uhorska v doline Laborca. Plotna – plamienok Plotny /popínavá rastlina dodnes tam rastie/. Dubiny – dubové lesy, posvätné miesta Slovanov. Slovanskí predkovia – kmeň Uličov Debra – po šarišsky priehlbina v zemi, medza, úvoz, kaňon. Hnojné a Cejkov – slovanské sídlisko 9. a 10. storočia. Hnojné – veľké slovanské sídlisko v 9. a 10. storočí, vzdialené 2,5 km od perúnového hája, pozdĺž toku Riky. Kliníky – kliriky v staroslovenčine duchovný kňaz, farár. Vihorlat – nad. Výška 1075,5 m. n.m., bývala sopka, dominantný vrch – Vithora – VIT = VID hora, ktorá všetko vidí, bolo meno vrchu, na ostrove Rujana, kde bola najväčšia slovanská božnica a volala sa Arkona, ktorá bola zasvätená Svantovítovi. Kde slúžilo veľké množstvo kňazov, ktorí tam boli rozdelený na tri triedy. Mali veľkú moc, ktorú im pomáhalo udržiavať 300 jazdcov určených na obranu a zástupy veriacich, ktorí putovali k Svatovítovi. Svantovít – skladá sa z dvoch častí, zo „svanto“ a „vít“. Svanto znamená svätý, druhá časť Vít nie nič iného ako staroslovanský VID, je asi toľko ako videc symbol slnka, oko či videc vesmíru, bolo hlavným znakom či vtelením. V Kollárových „Zpěvankách“ dočítame sa v piesní slovanskej „na svatého Vida“ a ľud náš dodnes hovorí „na svätého Vindy/Dindy/, čo nebude nikdy.“
Kto veľa vidí, veľa vie. Slnko vidí všetko, preto nič tajné neostáva. Od kmeňa „vind“ volajú sa Slovania svojím starým menom „VINDOVÉ“. Svatovít – bol darcom zemskej úrody, a jeho sviatok sú dožinky, a slávili sa po žňoch. Svatovítov ďalší znak je kohút, ktorý je v slovanskom bájosloví kultom slnečným a ohňom je v spojení. Je ochrancom ohňa. Červený kohút u nás doposiaľ znamená oheň. Svatovít – je boh ktorý veští. Veštecká vlastnosť Svatovíta mu dodávala najväčšiu vážnosť. Jeho výrok bol rozhodujúci a národ sa podľa neho riadil. Svatovít – je boh vojnový, táto vlastnosť je údelom takmer každého boha slnka. Brod Riky – brod bol na veľkým vírom, pred výstavbou Zemplínskej Šíravy, kúpalisko, kde sa chodili miestny kúpať. Vo veľkom víre dospelí v malom deti a nižšie pozdĺž toku Riky bola osada U Brehu vedľa Chreňovky.
Druhý brod viedol na Helepov Gruň. Prístupová cesta ku Perúnovému kruhu – dodnes sa zachovala časť pôvodnej cesty od mosta Riky v dĺžke 180 metrov ku oblúku, z ktorého sa napája nová rovná cesta do Úbreža. Cesta vedie zo západu na východ presne podľa kompasu a Vihorlat je presne na sever. Perúnov háj – ústredná svätyňa celej krajiny, so stálym kňazom, ktorý sa staral o obetovanie a zvláštne slávnosti. Druhý deň každého týždňa sa tu schádzal ľud so svojím vládcom a kňazom ku súdu. Hranice Perúnového hája sú ohraničené na západnej strane vodnými tokmi Myslina, Porubský a Rika. Na východnej strane je to Remetský, Hlboky a Krivák a Mlynský potok. A uprostred tohto nepravidelného kruhu, ktoré vytvárajú vodné toky je Slovanské božište, Perúnov kruh /50 metrov/ rondel a ringval, háj je zložený z dubov /dnes sú tam pasienky/.
Všetko je v jednej línií s Vihorlatom / Perúnov kruh – na severnej strane na ľavej a na pravej sa nachádzajú ešte ďalšie tri kruhy, ktoré sa navzájom prelínajú a sú neúplné. To znamená celkom štyri kruhy , čiže dlhá kontinuita používania Perúnového kruhu na tomto mieste. Po dlhom čase užívania rekonštruovali a premiestňovali kruh. Obetiská – obetiská pod šírim nebom, ktoré vymedzovali posvätné pole, v ktorého strede stál idol. Tento priestor mal väčšinou kruhovitý tvar – symbol vesmíru, neba, obklopujúceho sveta. Niekedy slúžili kultu aj vrcholy hôr a kopcov s vyrovnanou plošinkou a jamou po idole v prostriedku. Typickou polohou väčších obetísk bolo umiestnenie mimo osád, lebo slúžili k obradom a k slávnostiam väčších skupín obyvateľstva z okolia.
Perún – staroslovanský boh hromu a blesku, patrila mu ohnivá sekera, jeho posvätný strom je dub a zviera býk, zasvätený deň je štvrtok/perendan/, 17. júl, alebo 21. júl je Perúnov deň, sviatok Perúna, jeho symbol je ležatý kríž, kresťanské interpretácie stelesňuje proroka Eliáša. Dodnes sa kľaje „Do Paroma.“ Perúnové sochy sa nenachádzali len v chrámoch, práve naopak typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Dub bol zasvietený práve tomuto božstvu. V dubovom háji po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Postavenie modly pod dubom, alebo priamo v jeho útrobách je najpravdepodobnejšie umiestnenie. Neskôr sa priestor okolo posvätného duba ohradzoval drevenými kolmi. Do ohrady mali prístup len obetujúci teda vyvolení. Od ohradeného priestoru je to už len krôčik ku skutočnej svätyni. Inak sa Perún uctieval modlitbou, a v jeho svätyni horel večný oheň z dubového dreva.
V Perúnovej svätyni sa skladali prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne, a ich porušenie sa trestalo. U brehu Perúnového hája – za pohanskej doby sa to asi takto volalo. Perúnov háj pri Úbreži – za kresťanskej doby. Mohyly –4 mohyly o rozmeroch 8,5 x 4 m usporiadané do písmena L smerujúce na sever, za Remetským potokom smerom ku Karnej, pri hranici bujačej lúky.
Slovania svojich mŕtvych spaľovali a vytvárali mohyly, ktoré sa vyskytujú hlavne v blízkosti riek a miernych úbočí ,miesto sa vola mohylník. Bujačia lúka – názov od chovu bujaka na lúke chov bujakov. Asi sa bujaky sa chovali ako obeta pre Peruna? Perun verzus Veles? Za parcelou 1032 pokračovanie tvrdého konfliktu. Neďaleko tejto parcely a Karnej sa nachádza kravský cintorín, dnes jabloňový sad. Filip Druget – hlava francúzsko-neapolského rodu zo Salerma, prišli v roku 1317 do Uhorska ako spoľahlivý politický partner. Až do 17. storočia, kedy rod vymrel po meči. Les Karná – korení v slove KAR – pohrebná hostina usporiadaná na počesť mŕtveho pre pozostalých v deň pohrebu. Les Karná bola za maďarskej supremácie 5 krát vyrúbaná. Morena – staroslovanská bohyňa zimy a smrti, je zosobnená zimou a na jar končí jej vláda. Je vraj veľmi krásna. Jaruška – založil cigánsky kováč Ján Demeter na obecnom pozemku a s povolením obce, asi okolo roku 1908. Tmavšej pleti nemajú boha- Rómovia Hlboký jarok v Karnej – miesto, kde došlo k tvrdému konfliktu /pozn. boj o vodu/. Dodnes na niektorých senzibilnejších ľudí pôsobí toto miesto strašidelne, nepríjemným pocitom, duchovia a vyhýbajú sa mu oblúkom. Chreňovka- osada U Brehu, ležala pri potoku Rika, na tom mieste sa rozprestierajú lúky nazývané Chreňovka. Chreňovka – chren v ľudovom liečiteľstve v 10. až 12. st. náš let. Ho začali používať starí Slovania pri liečbe hlasiviek a priedušiek. Rastlina potrebuje vlhké miesto pre svoj rast. Čatouka – prameň teplej vody pri Hnojnom, dnes barina. Na Štedrý deň vynoria sa obrysy kostola – povesť od môjho otca.
Perúnov háj pri Úbreži –
1. v roku 1327 sa v Zemplíne v opise chotarnice Jasena a Úbreže spomína hájik Perún/Prunhygh/. Prebraté kultúra Slova 1994/3
2. zmienka v knihe História Užske župy /LIGETH PEREWN……..1337/, počiatky Košíc a zrod metropoly. Ondrej J. R. Halaga. 3. Na Perúnov kult v oblasti Úbreža popri ceste z Michaloviec do Tibavy sme upozornili historikov na košickom zjazde /1962/.
V roku 1337 sa tam spomína „Perúnov háj“/ligeth Perewn/. 4. rozprávanie už nebohého rodáka Andreja Antoniča z Úbreža. Voda – Slovania boli národom s veľmi silným uctievaním vody. Uctievali pramene, studničky, rieky i vodné víly. V Slovanstve bola voda vždy posvätná. Z rôznych prameňov a mytológie vieme, že pozemské a nadpozemské bytie podľa predstáv Slovanov oddeľovala práve voda. Studničky, stojaté vody a rieky boli považované za miesta možného vstupu do ríše mŕtvych. Práve s takýmto prostredím sa však spájali predstavy starých Slovanov o tajuplnom mieste, v ktorom bolo možné oslavovať bohov. Bola to lokalita oddelená vodami, močarinami a jazierkami od okolitého sveta. Ani konkrétnu polohu, kde postavili svätyňu, si zrejme nevybrali náhodou.
Odvodňovací, zavlažovací kanál – podľa ústneho podania pamätníkov zaznamenaného v obecnej kronike, boli prvé domy postavené pri brehu potoka RIKA. Ďalšia skupina domov bola postavená pod kopcom Debra v priestoroch okolo dnešného mlyna, zarastených brezami. Ponúka sa tu druhá alternatíva vzniku názvu obce /U briez/. Osada U briez mala nedostatok vody, preto chcela prekopať kanál na severozápadnom okraji Karny z Riky do terajšieho mlynského potoka. To sa nepáčilo obyvateľom osady U brehu Riky a tak spor o vodu prerástol do tvrdého konfliktu, v ktorom nakoniec zvíťazila osada U briez a osada pri Rike zanikla.
Odvodňovací zavlažovací kanál – začína v lese Karná, tam kde sa Porubský a Remetský potok spája do jedného toku, trochu nižšie sa zase rozdeľujú. Kanál je uprostred v miestach, kde sa tieto dva potoky spájajú a následne rozdeľujú /mapa z roku 1785/. Od Remetského potoka k hlbokému jarku a od hlbokého jarku pod Debrou a končí u kina v dĺžke asi tri kilometre plus menší spád. Klíma – od 9.st. do 13. st. bolo teplo, potom došlo k menšej dobe ľadovej, ktorá trvá viac, či menej až dodnes. Kanálom bol odvodnený prítok Riky, Porubský, Remetský , hlboký a potok Krivák. Mlynský potok – odvodňovací kanál presmeroval toky tak, že došlo k vysušeniu Perúnového hája a voda sa dostala do osady U Briez, pod Debru. Je to miernom návrší, takže voda mala spád. Pod osadou je rovina Stavčík, Predné a Zadné lúky /Veľké lúky/, ktoré boli odvodňovacích kanálom celé zaplavené. Neostávalo, len vykopať ďalší kanál v dĺžke 1,6 km a kanál sa musel napojiť na pôvodne vysušené koryto Riky.
Tento kanál sa volá Mlynský potok /mapa z roku 1785/. Vodné toky – na malom mieste preteká veľa vodných tokov, korytá vodných tokov sa ľudským pričinením neustále menili t.j. odvodňovací, zavlažovací kanál, Myslina predtým neústila do Riky, potom sa vykopal ďalší kanál do Zemplínskej Šíravy. Je úžasné ako sa toky menili. Osada U brehu – neostala bez vody, aj po odvodnení jej ostal prítok Mysliny. Myslina bola asi 500 metrov ďalej od osady. Osada U brehu nie je dnešný Úbrež a osada U briez je dnešný Úbrež. Úbrež založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13. storočí. V roku 1427 väčšina obyvateľstva osady U Briez sa odsťahovala, možno sa vrátili po splnení misie naspäť do Jasenova. /Obec Jasenov, Jasenovský hrad okres Humenné./ Názov dediny Jezenew seu Obres svedčí o tom, že úbrežske sídlo vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova /obec Jasenov, Jasenovský hrad okres Humenné/.
Eduard Hvižďak
V Úbreži 10. novembra 2010
Hej , Slované
Hej Slované, ještě naše slovanská řeč žije, pokud naše věrné srdce pro náš národ bije. Žije, žije duch slovanský, bude žít na věky. Hrom a peklo, marné vaše, proti nám jsou vzteky. Jazyka dar svěřil nám Bůh, Bůh náš hromovládný. Nesmí nám ho tedy vyrvat na tom světě žádný. I nechať je tolik lidí, kolik čertů v světě. Bůh je s námi, kdo proti nám, toho Perun smete. I nechať se též nad námi, hrozná bouře vznese. Skála puká, dub se láme. Země ať se třese! My stojíme stále pevně, jako stěny hradné. Černá zem pohltí toho, kdo odstoupí zrádně…
Česká verzia. Hymna Slovanských národov.
