Ako sa nezblázniť z (ne)očkovania
Tak ako teda, očkovať, či neočkovať?
Mám za sebou vyčerpávajúci trojdňový maratón diskusie s neočkujúcimi (antivax) mamičkami. Výsledok je, podľa očakávania – absolútne nijaký. Tresli sme za sebou vzájomne dvere a Facebookové profily, každá názorová skupina ostala presvedčená o svojej pravde ešte viac, ako predtým. Nikto nikoho neobrátil na pravú vieru. No napriek tomu (alebo práve preto) som sa rozhodla spísať malý sumár a dať dokopy zopár myšlienok, ktoré mi pri tom všetkom prišli na um (a bolo mi ľúto nechať ich len ako fŕkance po hrachu na stene). Možno niekomu poslúži.
Keď sa púšťame do kritického uvažovania o očkovaní, a nechceme sa hneď na úvod vyplašiť hrôzostrašnými následkami, o ktorých sa dočítame či dopočujeme v mnohých antivax blogoch, knihách či seminároch, zíde sa nám hneď skraja jeden ostrý rez Occamovou britvou. Čo to je? Occamova britva je metóda, ktorá pomáha vyhodnotiť podobne zapeklité, pre laika v podstate neriešiteľné problémy, ako je očkovanie alebo napríklad pád dvojičiek. Lebo v oboch prípadoch sa celá situácia javí ako jedno obrovské zamotané klbko informácií, dezinformácií, argumentov a protiargumentov. Metóda spočíva v tom, že sa prikloníme k pravdepodobnejšej a uveriteľnejšej verzii. Takže ako na to s očkovaním? Máme tu dve alternatívy pohľadu na očkovanie (a na svet):
a) Na jednej strane máme verziu reality, v ktorej sa celý vedecký svet rozhodol manipulovať výskumy, zatajovať dáta a vedome škodiť ľuďom, predovšetkým deťom, poškodzovať ich zdravie a životy len preto, aby niektoré (sic!) farmafirmy zarábali na povinných vakcínach. Celá vedecká obec zaryte mlčí, pretože všetci sú podplatení (tými konkrétnymi niekoľkými farmafirmami) a každý – od štátneho imunológa, hygienika až po posledného pediatra v Hornej Maríkovej sú súčasťou jediného obrovského komplotu, ktorého cieľom sú zisky za cenu masového poškodzovania detí.
b) Na druhej strane máme iný, trochu obyčajnejší a menej fantastický svet. V ňom sa postupným vývojom ľudstvo dokázalo zbaviť mnohých chorôb práve vďaka vakcínam. Súčasný stav vývoja lekárskej vedy (a teda aj vakcín) ešte nie je na konci. Vieme o nežiadúcich účinkoch, vieme o problémoch s niektorými šaržami vakcín, vieme o lekároch, ktorí urobia chybu a zaočkujú dieťa napriek kontraindikáciám. Určite sme na tom však lepšie, ako pred sto rokmi a pred sto rokmi sme na tom určite boli lepšie, ako pred dvesto rokmi. Vakcíny fungujú. Vakcíny majú nežiadúce účinky. Vakcíny majú menej nežiadúcich účinkov, ako ich majú choroby, proti ktorými boli vynájdené. Bodka.
Pokiaľ ste zvolili verziu B, môžeme ďalej diskutovať. O jednotlivých vakcínach, ich špecifikách, zložení, problémoch, spôsobe podávania. Pokiaľ je vám bližšia (resp. úplne veríte) verzii reality A, čokoľvek, čo poviem, bude zbytočné. Pretože ak súhlasím s vakcináciou, tak som podľa vás buď „ovca“, alebo sa na konšpirácii sama nejakým spôsobom podieľam. Takže verím tomu, že keď ste dočítali až sem, môžme sa zhodnúť na nejakom základe reality, ktorá má aspoň ako-tak pevné kontúry, výsledky výskumov sú pre nás relevantné a hlasy odborníkov nepovažujeme za samé skorumpované lži. Tu by sme pokojne mohli aj skončiť, pretože drvivá väčšina odborníkov je jednoznačne na strane očkovania v tej podobe, v ktorej sa momentálne nachádza (predpokladám, že nie bez potreby neustáleho výskumu a zlepšovania). No keďže sme ľudia kriticky mysliaci, rozmeňme si to trochu na drobnejšie.
Najväčší strach v tejto téme naháňajú tzv. “skutočné príbehy” zo života. Vždy sa objaví niekto, kto napíše niečo v znení: “Poznám niekoľko prípadov, kedy boli deti poškodené očkovaním.” Tu je dôležité zachovať pokoj a položiť si niekoľko kontrolných otázok:
1. Koľko takých prípadov poznáte?
2. O aké poškodenie presne ide?
3. Ako dlho po podaní vakcíny sa objavilo?
4. O ktorej vakcíne hovoríme?
5. Ako a kým je tento prípad odborne sledovaný?
Po týchto otázkach väčšinou vysvitne, že tých niekoľko prípadov je vlastne iba jeden a na niektorú z daných otázok diskutujúci nevie odpovedať, lebo prípad zas až tak dobre nepozná (v dobe internetu sa nám ako “naše okolie” môže javiť napríklad aj uzavreté fórum na sociálnej sieti, kde svoju skúsenosť napíše človek, ktorého sme nikdy nestretli). Keď budete v danom prípade trochu rýpať, často prídete na to, že poškodenie dieťaťa sa niekedy objavilo dlhšie po očkovaní, alebo sa čas prejavu danej diagnózy prekrýva s dobou, kedy sa dieťa očkovalo. Najdôležitejšie však je pátrať po odborníkovi, ktorý dané dieťa s následkami po očkovaní sleduje. Antivaxeri totiž za strašidelnú diagnózu spojenú s očkovaním dokážu uvádzať napríklad aj “pohasnuté oči” či “vymenené dieťa”. Diagnózy ako autizmus či ADHD používajú tí sofistikovanejší, pravidelne celkom ignorujúc, že sa spojitosť s očkovaním nikdy nepreukázala. Často sa stane, že si spletú, alebo nepoznajú vakcínu, o ktorej hovoria a prisúdia (už v antivax literatúre nesprávne prisúdený) vedľajší účinok celkom inej vakcíne. A tak ďalej.
Druhý najväčší strach vyvolávajú lekári, ktorí sami majú protiočkovacie názory. Keď niekto vytiahne argument, že pozná hneď niekoľkých lekárov, ktorí neodporúčajú očkovanie, a ani sami neočkujú svoje deti / vnúčatá, treba ho opäť podrobiť jednoduchým otázkam:
1. Koľko takých lekárov poznáte?
2. Ktorí presne to sú (menovite)?
3. Skutočne neodporúčajú žiadne očkovanie?
4. Ak nie, tak ktoré konkrétne vakcíny neodporúčajú a aké na to majú dôvody? (Prípadne, či daný lekár má aj nejakú publikovanú štúdiu a pod.)
Väčšinou sa po zodpovedaní týchto otázok z “mnohých“ lekárov stane jeden-dvaja a aj tí majú výhrady buď ku konkrétnej vakcíne, alebo dokonca len k času či spôsobu jej podania. Čiže zástupy lekárov podporujúcich antivax hnutie sú len chiméra a zbožné prianie antivaxerov. Lekár musí mať svoje názory podložené minimálne svojou praxou. A ak sa mu za jeho prax nahromadilo toľko prípadov poškodenia vakcínami má nielen právo, ale hlavne povinnosť informovať na zodpovedajúcej úrovni verejnosť. To sa však deje len málokedy. (Nikdy?)
Niektorí lekári však napriek tomu týmto sitom prejdú (je ich však veľmi, veľmi málo). To sú tí, ktorí otvorene šíria antivax postoje, píšu publikácie, organizujú semináre s touto témou (pridružujú k tomu často aj homeopatiu či vlastné alternatívne liečebné postupy). Väčšinou sú však veľmi negatívne vnímaní v odbornej obci, pokiaľ z nej nie sú rovno vylúčení. Ak opomenieme tento argument (teda ak máme pochybnosti o bezúhonnosti celej odbornej obce), pomôže nám ponoriť sa do hlbín niektorej z mnohých stránok vedených mladými nadšenými lekármi a medikmi, ktorí argument po argumente antivax lekárov vyvracajú a opravujú dáta v ich publikáciách. Na záver k tomuto bodu treba dodať, že lekári ani vedci nie sú a nikdy neboli homogénna masa s jediným názorom a tak to má byť. Keď však niekto popiera a znevažuje vedeckú metódu a vedome predkladá neoverené či prekrútené fakty, nedá sa s ním viesť zmysluplná polemika. Teda je pre vedeckú obec nepoužiteľný. Natíska sa otázka: Prečo by to niekto teda robil? Nuž, môžeme sa len domnievať, že niekomu vyhovuje mať plnú ordináciu (medzi antivax-rodičmi a lekármi sa vybuduje isté puto „tajného spolku”, ktoré vyvoláva veľkú dôveru výhodnú pre obe strany), inému písať a predávať knihy najpr o antivax a potom i o alternatívnej liečbe (ktorá nikdy nie je zadarmo), usporiadavať (platené) prednášky a semináre. A niekomu ide o to skrátka byť zaujímavý. No iste sú aj takí, ktorí tomu úprimne veria (ja napríklad poznám jadrového fyzika s doktorátom, ktorý verí, že svetu vládnu maskovaní jašteri).
Nakoniec, vďaka antivax téme môžeme trochu pochopiť aj samých seba. Či už sme anti- alebo pro-vax. O čo nám vlastne v tomto boji ide? Prečo vkladáme toľko energie a emócií do presvedčenia iných, aby očkovali (alebo neočkovali) svoje deti?
Z rečí a spôsobu, akým antivax rodičia vedú diskusiu (pokiaľ to nie sú rovno propagátori hnutia zarábajúci na homeopatikách a rôznych seminároch) som vypozorovala, že málokedy im ide o skutočné pochopenie problému. Do problematiky vhupnú už s názorom – napríklad jedna mamička priznala, že sa rozhodla neočkovať, keď počula plač detí pri podávaní injekcie – svoj prirodzený pocit nazvala materskou intuíciou a antivax postoj si na internete dohľadala a overila až následne. Priznávam však, že je mi veľmi sympatické a úprimne obdivujem, koľko času a energie nad svojou kauzou niektorí antivaxeri strávia. Skutočne študujú dáta, štatistiky, grafy (samozrejme, z vybraných zdrojov). No výsledok častokrát býva, že čím viac sa v tom motajú, tým menej vedia vysvetliť, o čom im vlastne ide a tým viac podkopávajú svoje vlastné argumenty. Ak sa s nimi skutočne zarozprávate, skončia takmer vždy tým, že nie sú vlastne proti očkovaniu ako takému (ak trošku viac zatlačíte, priznajú často dokonca aj to, že sa spoliehajú na údajne “neexistujúcu“ kolektívnu imunitu), len si chcú vyberať vakcíny. A to je predsa fajn! Viac takýchto informovaných samovzdelancov do každej oblasti života (bez irónie)! Len by bolo potom tiež fajn odložiť hrdosť a podporovať v rozšírení obzorov aj menej nabriefovaných ľudí, ktorí len chcú byť iní, “vyvolení“, alebo sa jednoducho len boja systému a vďaka tomuto obrovskému zmätku a pretlaku informácií odmietajú očkovanie ako také.
A na záver, ako rozumieť svojej “pro-systémovosti”, ak ste v “tíme” očkujúcich rodičov (a nepovažujete sa práve za systém obdivujúcich a nekonečne milujúcich občanov)? V prvom rade nám, samozrejme podobne ako antivaxerom, ide o bezpečnosť našich detí. Ako povedala jedna antivaxerka – každý niekomu musíme veriť. A my, ktorí očkovanie neodmietame, sme si na základe vyššie spomenutých faktov (napr. počtu antivax lekárov v pomere k …lekárom) podľa mňa celkom prirodzene a v súlade so zdravým rozumom a pudom sebazáchovy vybrali bezpečnejšiu stranu. Nepotrebujeme, a ani nám, ako laikom, neprináleží študovať zloženie vakcín a čítať zložité štatistiky epidemiologických výskumov. Na to sú tu odborníci, je to ich práca a zodpovednosť. Tomu aspoň verím ja. Pretože aj keď je svet skorumpovaný a nespravodlivý, a lekárska veda má svoje rezervy, stále je (spolu s demokraciou) to najlepšie, čo sme doteraz vymysleli.
Diana Majdáková, facebook, 29.4. 2017
