Videl som UFO …

Rozprávanie skúšobného pilota, Hrdinu SSSR, Hrdinu Ruska, Valéria Menického o prípade utajovanom mnoho rokov.

Pravdepodobne, ťažko je nájsť inú oblasť, ktorá by zaujímala ľudí, aj jednoduchých obyvateľov aj serióznych vedcov, viacej, ako otázky spojené s UFO a mimozemšťanmi. Okrem obyčajnej vedychtivosti alebo zvedavosti, nazývajte to ako chcete, s UFO sú spojené aj nevyhnutné riešenia dostatočne zložitých a naliehavých úloh.

Priezvisko Ažaža je známe pravdepodobne mnohým v spojení s rôznymi publikáciami o UFO. Ja osobne som poznal Vladimíra Grigorieviča, veľa sme diskutovali o probléme UFO analyzujúc jeho fotomateriály.

Uzavretie diskusie, s ktorým súhlasili aj niekoľkí vedci – pracovníci inštitútu, kde som vtedy pracoval, bolo dostatočne jednomyseľné : otázok, nejasností, nemožnosti  presných objasnení bolo oveľa viacej, ako plne spoľahlivých faktov a svedectiev. Teraz bude ale reč o inom.

V histórii o UFO existuje jeden príbeh, veľmi dlhý čas prísne utajovaný, kedy bol objekt  zreteľne pozorovaný na radaroch a súčasne skúšobným pilotom vo vzduchu. Týmto pilotom bol Valerij Menickij, ktorý sa naháňal za objektom, o čom som v krátkosti rozprával v článku v „Ruskom slove“ (číslo 4/2006).

V čase nášho posledného stretnutia v Moskve, sme dlho hovorili o tejto príhode a prišli sme k záveru, že by bolo zaujímavé opísať pocity pilota v čase tohto prenasledovania, tým viac, že  Valerij Menickij o tom podrobne nikomu nerozprával. Nakoniec, okrem jednej príležitosti, o čom píšem nižšie. Všetko sa udialo v polovici 80-tych rokov na polygóne „Kapustin Jar“, kde sa hocijaké neznáme objekty objavovali so závideniahodnou pravidelnosťou. V niektorých prípadoch ich objavovali na radaroch, ale piloti, ktorí sa v tomto čase nachádzali vo vzduchu, nič nevideli, ale v iných prípadoch piloti oznamovali objav neznámeho objektu, ale na radaroch nebolo nič vidieť.

No lepšie je dať slovo Valérijovi Menickému.

„Ja som sa vtedy zaoberal skúškami rýchlopalného lodného kanónu nainštalovanom na lietadle MIG-27. Skúšky neprebiehali vždy hladko. Potrebovali sme kanón doladiť – veď stíhač nie je loď. Až tu ostali dva záverečné lety. Stúpajúc do vzduchu som nabral smer do zóny prevedenia skúšobnej streľby, vykonal som streľbu a zrazu som počul príkaz riadiaceho letu všetkým lietadlám nachádzajúcich sa vo vzduchu, okamžite sa vrátiť na základňu.

Zrazu som počul otázku ku mne, koľko mi ostalo paliva a či môžem ísť do určeného priestoru, kde radary objavili neznámy objekt. Odpovedal som, že okolo poldruha tony, a do zadaného priestoru môžem letieť. Otočil som svoj MIG do určeného priestoru. Neuveríš, no súčasne s ukončením manévru som pocítil, že sa za mnou niekto objavil, že niekto sedí za mojím chrbátom.

Domnieval som sa, že je to akési fantazírovanie, veď vo vzduchu som bol sám. Ďalej ma navádzali zo zeme. Pocítil som úplne nepochopiteľný nepokoj, nepochopiteľnú nervozitu, napriek tomu, že som ešte nič nevidel. Pred tým som nikdy nemal problémy s vizuálnym objavením objektov vo vzduchu. Zo zeme ma informovali, že som niekde popri objekte, no nič som nevidel. Otáčal som hlavu do všetkých možných smerov.

A zrazu takmer priamo v kurze vidím „niečo“. To „niečo“ vyzeralo, ako ohromná petrolejová lampa alebo petrolejový varič. Žiadne aerodynamické tvary a podľa rozmerov jasne väčšie ako môj MIG. Robím niekoľko manévrov na čelné priblíženie k objektu. Čo je už úplne nepochopitelné – tak miznutie objektu a potom zrazu objavenie sa, no na inom mieste, ale nie ďaleko od predchádzajúcej polohy. Súčasne sa u mňa zrazu objavil pocit živočíšneho strachu, čo som predtým nikdy nebadal. Všelijaké zložité a neočakávané situácie som neraz zažil, ale dostatočne chladnokrvne som ich zvládol.

Pozerám na prístroje – mám nadzvukovú rýchlosť. Ako sa môže objekt s takým idiotským tvarom premiestňovať s takou rýchlosťou ?  Mám rýchlosť asi 1,3 Machu (pozn.: približne 1500 km/hod).

Rozhodol som sa prejsť zľava od objektu a pozrieť sa, čože to je, no on ma k sebe bližšie ako 8 –10  km nepustil. Mizne mi z dohľadu. Otáčam pohľad vľavo a vidím ho vľavo po kurze na rovnakej vzdialenosti asi 8 km. Zem – radary, potvrdzujú moje pozorovanie a  upresňujú mi moju polohu s presnosťou menšou ako kilometer. Čo to je za čertovina, veď jeho premiestnenie protirečí všetkým zákonom fyziky a aerodynamiky. Pritom, som zbadal, že ma nervozita neopúšťa, ani keď sa o ňu nestarám a nemyslím na ňu. Mal som také pocity, že čosi alebo ktosi stále pôsobí na moju psychiku a chce ma vyviesť z rovnováhy. Zvláštne je to, že „zem“ pokračuje s neobyčajnou presnosťou v navádzaní ma na objekt.

Znamená, že oni ho presne pozorujú a kontrolujú. Spomenul som si, že som mal po odskúšaní dela ešte zásobu fotografického materiálu a zapnutú  fotografickú aparatúru. Tvar objektu sa okamžite menil a začal predstavovať nejaké cylindrické teleso s guľatou vrchnou časťou, spúšťajúcou sa nižšie, akoby na tvar zrezaného kužeľa. Na zemi počuli moju reakciu a mal som ihneď objasniť, čo sa stalo. No to nie je všetko. Objekt začal rýchlo meniť svoju polohu, akoby sa hral s mojou fotografickou aparatúrou a nedovoľoval nechať sa zosnímať. Začal som mať pocity, že on ma riadi z vnútra a kontroluje všetku moju činnosť. No uvažoval som : aký živý tvor môže zniesť také divoké zrýchlenia, ktoré vznikajú pri podobných manévroch ? Človek to nemôže. Odrazu je znova zameraný na mieste. Pozerám – skončil sa mi film. Ako je to možné ?  Objekt určil, že ho už nemôžem snímať ? Cítil som, ako mi po chrbáte pod výškovým oblekom tečie prúd potu.

Opäť otáčam stroj na priblíženie s tou „vecičkou“ a pre tento raz mi dovolila prísť blízko. Vizuálne určujem, že mi dovolil priblížiť na vzdialenosť 2,5 – 3 km. Nič zvláštne som nevidel. Žiadne iluminátory, motory, alebo niečo podobné. Nehľadiac na všetky svoje pocity, nechal som sa uniesť prenasledovaním, až ma do reality vrátila poznámka riadiaceho letu, aby som skontroloval množstvo paliva. Pozerám sa a mám ho na limite. Pochopil som, že musím súrne sadnúť z prvého priblíženia. Na druhý okruh palivo nestačí. S hnevom, nehľadiac na moje pocity, som otáčil stroj a išiel som na pristáte. Po pristátí som vystúpil z kabíny s dvojakými pocitmi – pocitom vzrušenia a zlosti. K zlosti mi pridal ešte jeden z mechanikov, ktorý mi oznámil, že som dosadol zo zostatkom paliva ledva 100 litrov, že to je úplný idiotizmus a aj pre skúšobného pilota to je neospravedlniteľné. Na letnom poli som sa trochu upokojil a oznámil som kolegom a mnohým náčelníkom, že tento objekt bez sankcií priletel do nášho vzdušného priestoru a ešte do skúšobného polygónu a že je ho treba zostreliť, tým viac, že v pláne letov pri nasledujúcom lete musím vystreliť salvu 300 striel. Naložte, ja vzlietnem a tú „chiméru“ musím zostreliť.

Generál Beževec ma odviedol na stranu a poradil mi nespájať sa s tou „vecičkou“. Chcel povedať ešte niečo, no prišlo niekoľko „špeciálnych“ ľudí, ktorý nehovorili ani slovo, demontovali z môjho Migu všetku filmovaciu aparatúru a musel som odísť s nimi. Také pozvanie sa neodmieta. Ešte dobre, že na veliteľskom stanovišti mi dali možnosť preobliecť sa. Čakali ma takmer 3 hodiny otázok. Čo som videl, čo som cítil, ako posudzujem objekt, či sa reálne premiestňoval, či som nemal výškové halucinácie atď., pričom niektoré otázky sa opakovali mnoho krát. Asi som idiot, keď som od prvého razu niečo nepochopil.

Som človek disciplinovaný, zvlášť v rôznych neobyčajných situáciách, no v danom prípade ma dostali. Tu sa moja trpezlivosť skončila. Poslal som ich kam treba a povedal im, že keby boli oni na mojom mieste vo vzduchu, tak výškové obleky budú prať týždeň. Po tomto ma nechali, podpísal som, že 25 rokov s nikým nebudem hovoriť o detailoch tohto letu. A moje bezprostredné vedenie a kolegovia piloti ? Čo som im mohol povedať ?  Na 25 rokov my zamkli ústa.

Napriek tomu bol stupeň utajenia celkom zbytočný. My všetci sme mali chrániť utajenie, s ktorým bol spojený náš život a práca a tento podpis bol absolútne zbytočný. V ten večer sme všetci všetko pochopili a rozhovory o mojej naháňačke sa už neviedli žiadne. Časy sa zmenili, napriek tomu svoje vlastné fotomateriály z tých čias som ani raz nevidel a neviem, čo je tam nasnímané. Taktiež som nikdy nevidel výsledky pozorovaní radarov. Niekoľkokrát som sa pokúšal získať povolenie k týmto materiálom. Čo sa týka emocionálnych pocitov, ty si pravdepodobne prvý, ktorému som všetko povedal. Dokonca ani vo svojej knihe som o tom nepísal.“

To je príbeh. Teraz si ľahko predstaviť, nakoľko zložitá úloha stála pred doktorom Ažažom, ktorý musí rozpracovať metodiky identifikácie objektu výlučne na základe analýzy údajov radarov a ešte dať presnú odpoveď čo to bolo : anomálny atmosférický jav alebo reálny objekt, ktorý môže predstavovať hrozbu. Doktor Ažaža povedal, že aj on by ako pilot, sledoval takéto neznáme objekty. Pravda, ale je tu otázka : ako byť v správnom čase na správnom mieste ?

Profesor Jurij Linhart

Russkoe slovo. Izdanie russkoj diaspore v Češskoj respublike. Aprel – maj 2007