TAJOMSTVÁ TEMPLÁROV (3)
Motto: Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam. (Nie pre nás, Bože, nie pre nás, ale dať Tvojmu menu slávu) – heslo templárov
Z ochrany pútnikov sa vyvinula pre templárov veľmi rýchlo povinnosť bojovať proti neveriacim a udržať Svätú zem v kresťanských rukách. Bohatstvo templárov narastalo hlavne vďaka výsady pápeža Inocenca II., podľa ktorej si mohol rád ponechať všetku vojnovú korisť a súčasne bol rád oslobodený od platenia desiatok, cla a mýtneho.
Zásluhou týchto jedinečných výsad a taktiež skutočnosťou, že templári za svoju udatnosť v križiackych výpravách dostávali najväčšie odmeny, sa stali templári najbohatšou inštitúciou svojho druhu na svete.
Templári začali vytvárať svoje sídla i mimo územia Svätej zeme a novoprijatí členovia sa už nemuseli zúčastňovať križiackeho ťaženia, stačilo pre rád pracovať v zemi, v ktorej žili. Práce nemali málo, veď museli obhospodarovať veľký pozemkový majetok, početné hrady, kostoly, kláštory a domy, ktoré rád dostával od šľachticov i panovníkov ako dary. Vo Francúzsku sa stali dokonca kráľovskými bankármi a kráľovská pokladnica bola umiestnená v ich sídle – parížskom Templi.
Z tej doby sa o templároch traduje, že sú vynálezcami šeku. Templári totiž ponúkli svoje služby všetkým, ktorí sa rozhodli putovať ku Svätému hrobu a obávali sa vziať si so sebou cennosti. Prevzali majetok od pútnikov a vystavili im patričné potvrdenie. Majitelia si mohli uschované veci vziať pri návrate naspäť, alebo si mohli nechať v Jeruzaleme predložením potvrdenia vyplatiť uložené vzácnosti v peniazoch. Z každej transakcie plynula do pokladnice rádu ďalšia suma peňazí. Podľa dostupných záznamov mal rád okolo r. 1260 asi 20 000 rytierov a vlastnil približne 9000 usadlostí! Niektoré stavby, ktorých autorstvo sa pripisuje templárom, sú postavené na zvláštnych miestach a v špeciálnom symbolickom slohu, čo dáva tušiť ezoterické znalosti o prúdení energií a schopnosť ovládania mágie. Dôkazom je kaplnka San Bartolomé v Španielsku, ktorá je postavená v blízkosti jaskyne svätého Bartolomeja, rieky Rio Lobos a kamenného stĺpu – megalitu. Prvé zmienky o jej stavbe pochádzajú z roku 1170 a templári ju celkom prestavali r. 1230.
V stavbe je zakomponovaných množstvo templárskych symbolov, ktoré sú umiestňované na dômyselných miestach. Napr. južná priečna loď je ukončená okennou rozetou, ktorú tvorí päť okvetných listov v tvare srdca. Pri pohľade z vnútra kaplnky sa pri určitom osvetlení mení tento znak na pentagram (päťcípa hviezda) – obľúbený magický symbol. Okrem týchto stavebných prvkov je kaplnka zaujímavá aj svojim umiestnením. Španielsky bádateľ Juan Garcia Atienza prišiel pri svojich pokusoch na skutočnosť, že templárska kaplnka sa nachádza na mieste, od ktorého je rovnako vzdialené najzápadnejšie (mys Finisterre pri pobreží Atlantického oceánu) a najvýchodnejšie miesto (stredomorský mys Creus) španielskej časti polostrova – totiž 527, 127 kilometrov v oboch smeroch. Nie je to iste náhoda, ale dôkaz neuveriteľne presných geografických znalostí templárov.
Rád bol rozdelený na provincie – v Oriente boli 3 a v Európe asi 12, v čele ktorých stáli veľkopreceptori. Provincie sa skladali z priorátov alebo preceptorátov, balleí a komtúrií, jednotlivé sídla sa nazývali komendy. Najväčšiu moc v ráde mal konvent, ktorý sa skladal z veľmajstra, najvyšších úradníkov a rytierov. Strach z templárov a závisť mali za následok vznik rôznych fám a historiek, ktoré mali rád zdiskreditovať na verejnosti i u pápeža. Po páde Akkonu v roku 1291 preložili svoje sídlo templári na Cyprus, ktorý im celý patril a odtiaľ prešli do Francúzska, kde si v r. 1306 veľmajster Jacques de Molay zvolil za sídlo Paríž.
Ohromné bohatstvo i moc rádu vzbudili závisť u francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1268 – 1314), ktorý mal finančné ťažkosti. Jeho nepriateľstvo voči templárom bolo zvýšené i tou okolnosťou, že rád podliehajúci priamo pápežovi, podporoval pápeža Bonifáca VIII. v jeho spore s Filipom IV.
Keď po Bonifácovi VIII. nastúpil povoľnejší Kliment V., kráľ sa odhodlal zničiť rád. Filip IV. poveril svojho ministra Nogareta a inkvizítora Francúzska Ymberta, aby tajne zhromaždili všetok materiál, ktorý by skompromitoval templársky rád. Na základe takto získaných informácií, ktoré sa týkali kacírskej činnosti templárov (znesväcovanie kríža a sviatosti oltárnej, homosexualita, neslušné prijímacie rituály, spojenie s nepriateľskými Saracénmi atp.), začal Filip IV. proces proti templárom.
V noci z 12. na 13. októbra 1307 boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich statky boli skonfiškované. V zajatí sa ocitol i veľmajster Jacques de Molay spolu so svojím zástupcom Hugom de Perraultom. Ríšske zhromaždenie v r. 1308 potvrdilo vinu templárov a tiež pápež na kráľov nátlak nariadil pokračovanie v procese. Mnoho templárov bolo na rôznych miestach Francúzska upálených, ale väčšina sa priznala ku kacírstvu a zriekla sa ho, vďaka čomu bolo množstvo templárov prepustených na slobodu. Potom sa v októbri r. 1311 zišiel koncil vo Vienne, ktorého sa zúčastnilo cez 300 biskupov z Francúzska, Talianska, Anglicka, Škótska, Uhorska a z ďalších katolíckych krajín. Väčšina jeho účastníkov sa postavila proti návrhu Klimenta V., aby bol rád templárov odsúdený a zrušený. Keď sa na koncile objavil Filip IV. s oddielom ozbrojencov a dal najavo, čo očakáva od koncilu, cirkevní hodnostári sa podriadili návrhu Klimenta V. Bola vydaná bula, ktorá bola kompromisom medzi oboma stranami, v ktorej sa už o templároch nehovorilo ako o kacíroch, ale iba ako o podozrivých z kacírstva. I napriek tomu bol rád 22. marca 1312 oficiálne zrušený. Majetok templárov mal pripadnúť johanitom (inak špitálnici, maltézski rytieri), ale z väčšej časti si ho privlastnil Filip IV., čo mu vynieslo vraj až 12 miliónov libier.
Finálnym aktom niekoľkoročného procesu s templármi bol cirkevný súd s najvyššími predstaviteľmi templárskeho rádu. Uskutočnil sa v marci 1314 pred parížskym chrámom Notre-Dame. Tam boli z väzenia prevezení veľmajster Jacques de Molay, vizitátor Francúzska Hugo de Perrault, majster Normandie Geoffroi Charnay a majster v Aquitanii Godefroi de Nocnville. Vzhľadom k tomu, že sa všetci priznali, odsúdil ich cirkevný súd k doživotnému väzeniu. Vtedy sa však veľmajster Molay a majster Charnay postavili proti obvineniu z kacírstva. Obaja prehlásili, že sa dopustili iba tej viny, že hanebne zradili rád obvinený z vymyslených zločinov len pre záchranu svojho života. To bol koniec oboch významných templárskych hodnostárov, lebo 18. marca 1314 boli na Ile-des-Javiaux, ostrove na rieke Seina v centre Paríža, obaja verejne upálení.
Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a všetkých povolal, aby sa do roka zodpovedali zo svojich činov pred Bohom. Nie je bez zaujímavosti, že všetci traja prekliati zomreli ešte v ten istý rok! Záhadou zostala aj templárska flotila pozostávajúca z 18 lodí kotviacich vo francúzskom prístave La Rochelle, ktorá zmizla bez stopy. O jej osude existujú len dohady.
Pokračovanie nabudúce
Z archiva KPUFO.EU/SK Řád rytířů Krista a chrámu Šalomounova (Templáři) – http://www.kpufo.cz/oblasti/ota/templar/index.htm
