TAJOMSTVÁ TEMPLÁROV (5)

Motto: Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam. (Nie pre nás, Bože, nie pre nás, ale dať Tvojmu menu slávu) – heslo templárov

Po zrušení templárskeho rádu sa začali objavovať hypotézy o možnom prežití rádu a jeho neskoršej transformácii do tajných organizácií zameraných svojou činnosťou na duchovné vedy.

Podľa legendy veľmajster Molay ešte pred svojím zatknutím založil štyri nasledovnícke lóže – v Paríži, Škótsku, Stockholme a v Neapoli. Zaujímavá je práve spojitosť so Škótskom, kam utieklo pred prenasledovaním množstvo templárov  a vraj sa mali zúčastniť v r. 1314 bitky pri Bannockburne po boku škótskeho kráľa Roberta Brucea proti britskému vojsku, ktorá skončila útekom Angličanov.

Teóriu o pokračovaní templárskeho rádu potvrdzuje i zákulisie sedliackej vzbury v Anglicku v roku 1381, ktorej vodcami mali byť templári, čo dokazuje zameranie sa sedliakov na ničenie majetku maltézskych rytierov, teda tých, ktorí predovšetkým profitovali zo zrušenia templárov. Vodcovskou osobnosťou vzbury bol akýsi Wat Tyler. Toto meno nespomíname náhodou, pretože dodnes existuje v slobodomurárstve funkcia Tyler, ktorej úlohou je strážiť v predsálí lóže pri zasadaní. A aby toho nebolo málo, spojitosť medzi templármi a slobodomurármi dokazuje tzv. Rosslynská kaplnka nachádzajúca sa na pozemku rodiny St.Clair (Sinclair) v Škótsku, ktorá bola postavená medzi rokmi 1441 a 1486. Kaplnka má byť postavená po vzore architektonických prvkov Šalamúnovho chrámu (stĺpy) a kamenný reliéf, ktorý kaplnka obsahuje, zobrazuje slobodomurársky zasväcovací rituál riadený osobou v templárskom oblečení. Adept zasvätenia je na reliéfe vyobrazený aj s povestným povrázkom okolo krku, čo bola súčasť templárskeho i slobodomurárskeho rituálu. Keď O.R. Ramsay zavádzal v roku 1738 tzv. škótsky systém slobodomurárskeho spolku, uviedol v jeho stanovách, že každý jeho člen má povinnosť stať sa pomstiteľom templárskeho rádu a dokonca jeden z oficiálnych zakladateľov slobodomurárstva Krištof Wren bol členom templárskej masónie.

Skutočnosť, či zakladateľmi slobodomurárskej spoločnosti boli ozajstní templári sa dá dokázať veľmi ťažko, ale inšpirácia templármi bola zjavná a napríklad v symbolike a rituálnych podobenstvách zásadná. V 18. storočí vzniká snaha jezuitov pretvoriť novovznikajúce slobodomurárstvo v katolícko – hierarchickom duchu pomocou zavedenia templárskych tradícií. Výsledkom týchto snáh bolo vytvorenie jezuitskej slobodomurárskej lóže v Clermonte, z ktorej vznikol vo Francúzsku Nový templársky rád (Ordre du Temple). Jeho cieľom bolo zachovanie rytierskeho ducha a vyznávanie osvieteneckého deizmu. Veľa členov bolo šľachtického pôvodu a preto bol počas revolúcie zrušený. Za direktória bol obnovený a Napoleon I. ho podporoval ako šľachtický spoločenský spolok. V r. 1833 bol v Paríži vysvätený nový “templ”, pričom vystupoval tiež dámsky templársky spolok. Asi v r. 1837 sa tento nový rád rozišiel.

V 18. storočí sa v Anglicku objavuje ďalšia slobodomurárska sekcia Knights Templars. Za svojich predchodcov, aspoň z časti, označujú templárov aj iné okultné a alchymistické organizácie – gróf de Couteulx de Canteleu uvádza vo svojom spise Les Sectes et Sociétes secrétes, že templári krátko po svojom zrušení založili bratstvo Ruže a Kríža (rosenkruciáni), ktoré sa po prvýkrát verejne ohlásilo v r. 1614 vydaním manifestu Fama Fraternitatis a o rok neskôr spisom Confessio.

Legendárny zakladateľ bratstva Christian Rosenkreutzer (1378 – 1484) však mal rosenkruciánsku spoločnosť založiť už v r. 1425, ktorá mala zostať 200 rokov utajená. Ak budeme veriť legende, že mladý Christian cestoval preoblečený za mnícha po Oriente, kde sa zoznámil s učením vtedajších  mystikov a náboženských vodcov, kontakt s templármi sa nám bude javiť ako veľmi pravdepodobný. Niektorí historici v minulosti verili v prežitie templárskeho rádu dokonca i vo svojej pôvodnej forme, čo dokazuje i tvrdenie Karla Gottloba Antona z roku 1779, ktorý bol jedným z prvých bádateľov v templárskej histórii: “Templári bývajú vo svojich starých sídlach a nosia svoje pôvodné šaty na troch miestach: v Ríme, v Kolíne nad Rýnom a v slovenskej Trnave. Ak sú oblečení do tradičných plášťov, nesmú sa vzdialiť z mesta viac ako štvrť míle, inak sú vydaní každému napospas.“

Presne tak, v Trnave vraj sídlili v 18. storočí “nefalšovaní” templári! Na začiatku 20. storočia existovali na európskom kontinente minimálne dva zjavne templárske rády: Ordo Templi Orientis (OTO) vzniknutý na základe tajnej slobodomurárskej činnosti Theodora Reussa, Franza Hartmanna a Karla Kellnera v rokoch 1895 – 1906 a rasistický Ordo Novi Templi (ONT) založený Adolfom Josefom Lanzom von Liebenfelsom (1874 – 1954) okolo roku 1907. Liebenfels interpretoval templárov ako nositeľov rasistickej gnózy a ako ústredie pre svoj rád si kúpil romantický stredoveký hrad  Welfenstein v Hornom Rakúsku, kde na štedrý deň roku 1907 vztýčil zástavu s vyobrazením svastiky. Tento aristokratický spolok mal spojiť vedu, umenie a etiku v gnostické náboženstvo, ktoré malo podporovať ohrozené árijské rasy vo všetkých krajinách sveta. Liebenfelsovou ideológiou sa neskoršie inšpiroval aj Adolf Hitler. Odkaz templárov, i keď často aj pokrivený, z hlbokého stredoveku tak rezonuje až do dnešných moderných čias. Tak napríklad v Nemecku existuje od r. 1957 Der Deutsche Tempelherren-Orden (Nemecký templársky rád) a v Taliansku Supremus Militaris Templi Hierosolymitani Ordo.

Pokračovanie nabudúce

• Z archiva KPUFO.EU/SK Řád rytířů Krista a chrámu Šalomounova (Templáři) – http://www.kpufo.cz/oblasti/ota/templar/index.htm