DINOSAURUS – náš súčasník? (1)

Rozhovor s prírodovedkyňou Majou Bykovovou  

• Okruh vašich záujmov je veľmi nezvyčajný: hľadáte živočíchy, ktoré veda nepozná. Ako ste vlastne prišli na myšlienku objavovať tajomné a záhadné bytosti?

Korene životných záujmov treba zrejme hľadať v detstve človeka. Pre mňa bola impulzom rozprávka. Rozprávky som mala vždy rada a obdivujem ich aj teraz. Som vďačná otcovi, povolaním historikovi a geografovi, že rešpektoval moje záujmy. No osobitný vplyv mala na mňa prastará mama. V jej rozprávaní vždy prevládali prvky reálneho, čarodejníctvo v nich akoby ani nebolo čudné. Keď sme s ňou v prvú, mimoriadne studenú vojnovú zimu vyšli na pôjd nášho domu hľadať čosi na udržanie ohňa, zistila som, že časť horúceho komína leží vodorovne. Bolo príjemné ľahnúťsi naň, zohriaťsa. No stará mama vykríkla: „Na to miesto si nemôžeš ľahnúť!“ Okamžite som vyskočila, hoci sa mi vonkoncom nechcelo. Nechápala som, o čo ide. Tak sa začala séria starej maminých rozprávok o domácich škriatkoch, a vtedy sa zrodil aj môj záujem. No myšlienka reálneho prototypu folklórnych obrazov patrí doktorovi historických a filozofických vied Borisovi Fiodorovičovi Poršnevovi, s ktorým som mala šťastie spolupracovať.

• Všetky živé bytosti – od slonov po najmenšie mušky – sú zdanlivo už dávno opísané a klasifikované. Možno dnes nájsť nového živočícha?

Nie nového, ale veľmi starodávneho. Napríklad v oblasti morského hrebeňa južne od Novej Kaledónie nedávno objavili živočícha, o ktorom sa predpokladalo, že vyhynul pred 140 miliónmi rokov. Je to morský živočích typu ostnokožcov s priemerom asi desať centimetrov. Tvarom pripomína zovretú detskú pastičku. Bádatelia predpokladajú, že živá „skamenelina“ umožní lepšie pochopiť procesy vzniku života v oceáne.

• Pravdu povediac, nie je to veľmi bohatý úlovok za desiatky rokov hľadania. Prečo je v oblasti zoológie tak málo objavov?

Pre ľudskú nedôveru. Bežná je takáto schéma: človek uvidel obludu, vzrušilo ho to a začal zisťovať, či sa v tom kraji nepřihodilo niečo podobné aj predtým. Keď potom prinesie tieto informácie z ďalekých končín vedcom do hlavného mesta, naráža na ich úplné nepochopenie. Ba čo viac, na posměšky aj blízkych ľudí, od ktorých si musí vypočuť obvinenia z prílišnej dôverčivosti, tvrdenia, že sa mu „to“ len zdalo. Za obludu zrejme pokladal brvno alebo gigantickú šťuku. Napokon oklamať môže aj ľudské oko. Takto sa obyčajne znemožňujú všetky pokusy vysvetliť nezvyčajný jav. Človek, prirodzene, zmlkne, stráca o videné záujem a viac sa už nepokúša byť aktívnym prírodovedcom. V ľuďoch teda neprevláda mystický strach z neznámej obludy, ale celkom reálny strach z mienky okolia.

Pokračovanie nabudúce