Prípad strašidelného doma v Genčove
„… Počuť čudné zvuky… akýkoľvek zdroj svetla zhasnute… po žandároch tam hádzalo tehly…, Špiritisti z Prahy povedali, že tam čosi je…
„Ľudové šu-šu-šu sa o dome v Kocihe nesie po okrese i za jeho hranice už pekných pár rokov. Prakticky od roku 1973, keď zomreli manželia Katreniakovci.“ Toľko krátky citát z týždenníka Gemerské zvesti, ktorý ešte viac prehlbil moju zvedavosť, lebo o strašidelnom dome na Genčove som sa už tiež dopočula. A hneď som si predstavila takúto situáciu: Je hlboká noc, ručička hodín sa blíži k polnoci.
Sedíme za stolom. Majiteľ domu, fotograf, šofér. A ja. Všade nepreniknuteľné ticho, len občas v peci zapraskajú polená. Ako sa ručičky prekryjú na dvanástke, iskrenie dreva prestáva a… Úch… rázne som zaplašila predstavy a po niekoľkých nociach nepokojných snov som aj oľutovala túžbu po stretnutí s tajomstvom domu v Kocihe. Nakoniec som však stála rovno oproti nemu.
Pravda, nie v Kocihe, ale vo vedľajšom Hrachové, na Genčove. Dookola sa prevaľovali hmlové kúdoly, ktoré sa usádzali i nad primrznutou trávou v svahovitej záhrade za domom. Akoby ani nebola rovno hodina po poludní…
Dom č. 73 (č. 1) tu stojí, ako by bol z iného sveta. Len nepohnute stojí, meravo zahľadený sám do seba. Rovnako mlkvo na nás hľadí aj čierny vlčiak, ktorému sa reťaz zamotala okolo stromu. Asi preto môžeme prejsť do záhradv a obzrieť si dom aj zozadu. Nič sa zatiaľ na jeho výzore nezmenilo. Len stále rovnaká tieseň. Napodiv, veď dom je to velký, poschodový, rozložitý, i záhrada je šikovná…
A predsa prekvapene pozriem na bývalého predsedu MNV v Hrachove ing. Igora Májana (č. 5), keď mi povie, že o dom je veľa záujemcov. Radi by ho odkúpili. Aj on patril k nim. Jeden ako druhý boli — neúspešní, pretože právoplatný majiteľ svoje dedičstvo po rodičoch nepredá za nič na svete. Rovnako odmietavo sa správa aj ku každému, kto začne reč o strašidlách. To po tom článku v novinách! No a my sme mali šťastie v nešťastí: s ním sme sa síce nestretli, lebo práve ležal v nemocnici so zlomenou nohou, ale mohli sme aspoň postáť na dvore a obzrieť si dom, ktorý je už roky predmetom rôznych dohadov. Najbližšími a jedinými susedmi sú Rapčanovci. Paní Mária sa len neochotne s nami púšťa do reči, lebo sa obáva dozvukov. Nuž, pravda, susedské spory nepatria k najpríjemnejším… Spoločne s pánom Majanom sme ju presviedčali.
Napokon sa rozhovorila. „Viem toľko, že rodičia majiteľa boli veľmi pracovití ľudia. Nakoniec, ani on nie je inakší. Našetrili si dáke peniaze a v roku 1959 začali stavať. Išlo im to pomaly, pomaličky… a dom je dodnes nedokončený. Ani všetci spolu v dome nikdy nebývali. Teta ostala bývať s jedným synom v starej hlinenej chalupe v Kocihšskej doline ujo bol tu s druhým synom. Zakrátko ujo zomrel. Teta so synom sa prisťahovala sem, ale prešlo len zo šesť týždňov a skonala. Veľmi sa bála, lebo muž jej vraj sľúbil, že po ňu príde. Po jej smrti syn ušiel do starej chalupy a Dušan, dnešný majiteľ, tu ostal. Keď mu zomrel brat, stal sa jediným dedičom.“
Doslova kuriózne pôsobí, že „podrobnosti“ o strašení počula Mária Rapčanová až na výlete v — Bratislave.
„Videli tam autobus s poznávacou značkou Rimavskej Soboty, tak nás zastavili, či náhodou nie sme stade, kde straší… Len sme oči otvárali… On, Dušan, tvrdí, že ho strašíme my! Ale my o ničom takom nevieme, darmo ľudia hovoria. No poviedzte: keď straší uňho, ako je možné, že nie aj u nás? To máte tak: jeden priloží to, iný zaz hento a hneď je fáma na svete.“ Obzerám sa ponad plece na dom a v duchu pritakávam slovám pána Majana: „Hovorí sa, že keď nevyjde majiteľ na strechu, zíde ona naňho.“
Je to tak. Strecha domu číslo 73 sa už pomaly k tomu hotuje… Mne však nedá, keď som už tu, idem sa ponevierať po dedine a pristavovať ľudí, ako to je vlastne s tým strašením. Dve mladé poštárky sa zachichocú: (č. 3):
„To je hlúposť a — dosť! Koľkokrát sme šli zo zábavy samy domov a nikdy sa nič nestalo, ani nás nič nenaháňalo.“ Starší ujko sa uškrnie: „Ľudia toho navymýšľajú,..! Bolo to tak: keď zomreli starí, nocou chodili do domu, ktorý ani nebol poriadne zamknutý, šarvanci. Vykrikovali, vytlkali okná…“
Milan Foltýn (č. 4) má tiež smiech v očiach: „No, aj na mňa žena občas urobí bu-bu-bu spoza pece… Keď som bol mladý, oj by som bol o strašení uvažoval. Ale teraz ma to strašidlo môže aj zožrať! Nuž ale o tom, že u nás straší, vedia dokonca aj v Prahe. Túlal som sa ako šofér po republike, a keď som robil v Slovnafte, stretol ma kolega z Prahy a pýta sa, odkiaľže som. Vravím, že z Hrachová, to aj tak nepoznáš, darmo ti budem hovoriť.“
A on na to: „Vis ty, že u vás straší?!“ Bolo to asi pred 4 rokmi.“
A zhovorčivý 81-ročný Pavol Bradňan (č. 2) nielenže dodal podrobnosti, ale ochotne sa rozpovedal o svojich skúsenostiach s mátohami, čujme teda najprv, čo hovorí o dome č. 73, s ktorého staviteľom, ujom Katreniakom, boli veľkí kamaráti:
„Bol som na poľovačke a vidím, že Katreniak pasie kravy v doline. Pýtam sa: Čo sa tu moceš, Števo, šak už máš pekný nový dom, bývaj tam. Kývol rukou a vraví: »Ja sa ti v tom dome nemôžem vyspať, len keď si večer vypijem. Keď som triezvy, spať sa tam nedá. Príde polnoc a tam taký hrmot, že radšej predtým idem do krčmy…«Dlho potom som sa spytoval Dušana, či už sa tam dá spať. Len sa usmial a nepovedal nič.“
No a potom sa dozvedám, že kedysi dávno bol na Genčove cintorín. A keď ho likvidovali, že bez citu hádzali kríže a náhrobné kamene práve na miesto, kde dnes stojí dom číslo 73.
„Hm. hm,“ pokyvuje hlavou ujo Bradňan. „S cintorínmi sa neradno zahrávať…“
A mne nedá, aby som neobdivovala jeho krásnu, rýdzu reč, ktorou u nás už len málokto vraví. „Keď sa u nás zakladali družstvá, robil som na ONV. Od predsedu sme dostali rozkaz, že ani nemáme chodiť domov, pokým nedosiahneme, že na pridelených dedinách budú družstvá. Mne dali na starosť Čerenčany, hneď prvú dedinu za Rimavskou Sobotou. Do štvrtej som robil na úrade a potom 2—3-krát do týždňa som chodil agitovať. Čo iné sa dalo, keď vám dali príkaz… No a nakoniec, nie ja som tam založil družstvo, ale pán farár! Sedliaci sa bránili, ale on im povedal: »Chlapi, čím neskôr si ho založíte, tým bude horšie, lebo nám okres nepomôže. A tak či tak — bude to musieť byť.“ Počúvli. No a raz sa ma pýta. Či ma nevyzerá dajaká nevesta. Ja som totiž vždy chodieval pred polnocou k vlaku na Tisovec. Aká nevesta, vravím, že ony sa na mňa hnevajú, veď im beriem vajcia, kurence…
Ku vlaku sa vtedy chodievalo cestičkou cez cintorín, rovno pomedzi hroby. Bol tam aj veľký, masívny pomník, vidno ho aj dnes z vlaku. Blížim sa k nemu, mesiac veľmi pekne svietil. Tu odrazu vidím, že tam ktosi stojí. Podišiel som bližšie: žena! Hľadela do dediny. Idem ešte bližšie, pozdravím ako slušný človek. Ona nič. Dívam sa na ňu — nôžky ako vysústružené, hnedo pančušky, čierne šaty, na nich biely golier, vlasy v hrubom vrkoči otočené okolo hlavy. Prídem ešte bližšie, pozdravím. Ona nič. Vyčítam jej teda: »Prepáčte, a čo vy neodpovedáte?« urobím krok, hotujem sa nazrieť jej do tváre. Vtom ma taký strach premkol, že som letel dolu chodníkom rovno ku Streke. Neviem prečo…“
Týmto sa však historka uja Bradňana nekončí, pretože na druhý deň, keď to rozpovedá! kolegom na ONV, dostalo sa mu posmechu, či bol vraj opitý…? Ešte dnes sa ohradil: „Mňa nikdy nikto pod pitého nevidel. A kdeže ešte vtedy by vám boli sedliaci dali pálenku! Takto papekom… keď sme im všetko brali! Potom, asi o dva roky, bolo to v horúcom júni, v sobotu, išili sme okopávať repu. Ôsmi sme boli z ONV a zas len tam, ku Čerenčanom. Vzal som so sebou fotoaparát, reku, bude aspoň záber na pamiatku. Blížili sme sa k onomu cintorínu a chlapi ma podpichujú, či sa vraj ešte bojím. Nuž čo, dohodli sme sa, že sa práve tam vyfotíme. Práve pri tom pomníku. Rozostavili sme sa, jeden cvakol a bolo to. Išli sme domov. Vravím synovi, či by nevyvolal ten film. On, že áno. O chvíľu volá, že vyšiel dobre, len tá žena že je dosť nejasná. Pýtam sa. aká žena, veď my sme tam boli celkom sami, ôsmi chlapi, inak ani živej duše. Syn sa ale nedal, urobil hneď aj fotky a ukazuje. No a predstavte si, bola tam! V čiernych šatách s bielym golierom, s vrkočami ako ruka hrubými, tesne pri Jožovi Kochanovi. Trochu akoby v hmlovine, ale bola tam. Ešte mám kdesi schovaný ten negatív a fotiek sme vtedy narobili hádam päťdesiat. Mal som aj opletačky s tajomníkom strany, že rozprávam, somariny a kazím ideológiu….“
Záhadné, však? A nebol to len pán Brandňan, čo sa stretol s dotyčnou postavou. Ktože nám to vysvetlí? A nielen toto. Veď podobných príhod sa odohralo iste dosť.
Napíšete nám o nich?
DANA VIESTOVA
Zdroj: Archiv KPUFO.CZ (neznámý slovenský časopis, zač. 90. rokov)
