Mesiac v reči symbolov

Mesiac je v symbolike najdôležitejšie nebeské teleso popri Slnku. 

V starej Číne ho považovali za „ženské“ znamenie jín, a to najmä preto, že Mesiac sám svetlo nevyžaruje, iba pasívne prijíma, ako aj pre podobnosť mesačných fáz s cyklom ženskej menštruácie. Vznikanie a zanikanie a neprestajne sa opakujúce fázy sú symbolom princípu večného života a smrti. Len zriedkavo sa pokladá Mesiac za mužský symbol, oveľa častejšie býva interpretovaný ako ženský element (lát. Luna, gr. Selene al. Arte-mis, východoázij. Kuan-jin, Kwannon, mayská Ix-chel).

V alchýmii predstavovala Luna striebro a súčasne „kráľovnú“, kt. sa spája s „kráľom“ na androgýna. Podľa starých ľudových predstáv mesačné fázy ovplyvňujú nielen príliv a odliv, ale aj stúpanie a klesanie štiav v rastlinách, rast vlasov a prietok krvi žilami. Mesačné rastliny (tie, kt, kvitnú v noci) sa uplatňovali ako liečivá pri ženských ťažkostiach. V kresť. ikonografii sa s Mesiacom často spájala Panna Mária, Matka Božia, či už stojaca al. trónia-ca na mesačnom kosáku, čo v oblastiach Rakúska pripomína aj víťazstvo nad Turkami (ich vojenským znakom bol polmesiac).

Mesiac sa spomína v súvislosti so Zjavením Jána (12,1): „Veľké znamenie ukázalo sa na nebi: žena, odetá do slnka, pod nohami mesiac…“ Za mesačný symbol sa pokladala —> dvojsečná sekera s dvoma polmesiace vitými ostriami (pripisovali ju bájnym bojovníčkam Amazonkám), resp. luk, kt. má podobu mesačného kosáka. Aj bohyňa temnôt Hekate Triodotis s tromi tvárami sa chápala ako symbol mesačných fáz al. troch životných fáz ženy — – panna, matka, starena.

Pôsobivý symb. mýtus sa nachádza v žid. legendách (E. hin Gorion), kt. sa vzťahuje na duálny systém Slnko/Mesiac a vysvetľuje, prečo má Mesiac ako jeden z „nebeských lampášov“ slabšie svetlo. Stvoriteľ – tak rozpráva legenda — vysvetlil Mesiacu, že jestvujú dva svety, tento a záhrobný, preto existujú aj dve svietidlá. Mesiac napriek tomu, že mu bol prisúdený väčší z dvoch svetov, záhrobie, bol nespokojný, že nemal silnejšie svetlo ako Slnko. ,.Tu povedal Pán: Je mi jasné, že by si chcel, aby som zmenšil Slnko a teba zväčšil. Pretože však zle zmýšľaš so Slnkom, budeš ty ten menší a tvoj svit bude 60-krát slabší ako slnečný. Tu povedal Mesiac Pánovi: Ó, Pán sveta, bolo to len jediné slovko, kt. som vyslovil, a preto mám byť tak tvrdo potrestaný? Tu povedal Pán: Raz (asi keď nadide Posledný súd) budeš opäť veľký ako Slnko a svit Mesiaca bude ako svit Slnka.“

Príznakom Posledného súdu (—>• zánik sveta) je však zatmenie Mesiaca (Jocl 4,15). Mesiac sa nielen u nás, ale napr. i v Izraeli spája so ženskosťou a nočnou i záhrobnou stránkou bytia, čo sa ukazuje aj na asociácii s plodnosťou, Ženy a domáce zvieratá (ťavy) nosili na krku malý mesiačik. Theophilus z Antiochie (2. stor. n. 1.) nazeral na Mesiac a na Slnko ako na symboly duálneho systému, ako na ,,nositeľov a budovateľov veľkého mystéria. Slnko lotiž je obrazom Boha a Mesiac obra- zom človeka (kt. zo Slnka prijíma svetlo).“ Podobne sa symb. vyjadroval Origenes (184—254 n. 1.), kt. prirovnával Mesiac k cirkvi odovzdávajúcej svetlo všetkým veriacim. Je takmer samozrejmé, že často pozorované „znovuzrodenie“ Mesiaca sa porovnávalo so zmŕtvychvstaním.

V starom Peru bolo uctievanie Mesiaca podriadené dominantnému kultu Slnka. Inka Garcilaso de la Vega (1539—1616) nazýval Mesiac „manželkou Slnka“ a napísal, že chrámová miestnosť bola obložená striebornými platňami, „aby človek poznal, že je to komnata Mesiaca. Podobne ako pri Slnku, i tá bola vnútri ozdobená, a to striebornou podobizňou ženskej tváre. Do tejto komnaty človek vkročil, aby vyhľadal Mesiac a odovzdal sa do jeho ochrany, pretože ho pokladal za sestru a ženu Slnka, tak ako i matku ľnkov a celého pokolenia — preto ho volali Mamaquilla, čo znamená Matka Mesiac. Tu sa neprinášali obety ako Slnku. Po oboch stranách mesačného božstva boli postavené telá mŕtvych kráľovien, zoradené podľa následníctva a veku…“

V astrológii sa považuje pútnik Zeme ešte stále ako v ant. geocentrickom systéme za „planétu“, súčasne je spolu so Slnkom jedným z dvoch „hlavných svetieľ‘. Je to Zemi najbližŠšie nebeské teleso, ukazuje jej stále tú istú tvár, čo bolo podnetom pre mnohé báje. Pre svoje striedavé fázy platí i v astrológii za „menlivý, s pominuteľným účinkom“, ale predsa aj za „dobrodinca“ (benefactor), kt. ako „ženská planéta“ ovplyvňuje myseľ, ženské pohlavie, matky a národnú celistvosť. Mesiac má svoj dom v znamení Býka (či už pre býčie rohy pripomínajúce konce jeho kosáka, al. pre mýtickú súvislosť medzi bohy-ňami Mesiaca a ich virilným partnerom v býčej podobe). Novšia astrológia pripisuje Mesiacu schopnosť ovplyvňovať vonkajšiu osobnosť ženy a vnútornú (animä) muža. V antike sa hovorilo o Lune mendax, klamárskom Mesiaci, o. i. preto, lebo zmeny fáz sa podobajú písmenu C (crescere — rast) a písmenu D (decrescere — zánik), čo však je opakom toho, ako kosák Mesiaca skutočne narastá.

Ako „mesačné kamene“ sa označovali perly, opál a selenit a skvosty 7, perlete, za príslušný kov sa pokladá striebro; podľa iných špekulácií sa s Mesiacom spája adulár i achát. Skutočnosť, že dnes je Mesiac pre človeka už nielen „symb. miestom“ na oblohe s významom pre poéziu a že človek naň i vystúpil, nemá pre astrológiu nijaký hlbší význam. Pri vytváraní obrazu sveta si tradičné planéty ponechali svoj starodávny i deter-minatívny symb. význam pre ľudský život. Ikonograficky sa Mesiac najčastejšie znázorňuje ako kosák, zväčša s profilom obráteným naľavo. Prostý mesačný kosák sa objavuje v erboch mnohých islamských krajín.

Heraldické zobrazenie Mesiaca pramení podľa BÔcklera (1688) v tom, že sto Romulových radcov nosilo na topánkach pointesiac v podobe písmena C ,,na znak toho, že všetko, čo sa pod Mesiacom nachádza, je pozemské a márne, al. aby ich ako radcov od iných rozoznali. Osoby šľachtického pôvodu, kt. majú Mesiac v svojom erbe, čo má znamenať prírastok, prevzali ho zrejme od starých Turkov.“ Ďalšie súvislosti (—>) anjel, býk, čierna farba, Diana, jaskyňa, Kain, kosák, kozorožec, krava, matka, mlieko, noc, päť, planéty, rak, ropucha, symbolika farieb, vreteno, zajac, žaba.

Biederman, H.: Lexikon symbolov. Obzor, Bratislava 1992, 179-181