Perúnov háj pri Úbreži (1)
Pyšne vznešene kraľuje dominantný Vihorlat rovinatému kraju Zemplína. Väčšinu roka býva zahalený nepreniknuteľnou mlhovou clonou.
Veští chmúrne počasie. Ale za jasných dní vysoko dvíha sa do blankytnej klenby belasého azúru.
Už za pohanskej doby pod Vihorlatom, na mieste nazývanom Plotna, neďaleko Dubiny, v blízkosti Kliníkov preteká posvätná Rika. Tam sa nachádza posvätný háj mocného boha Perúna, od dávnych dôb nazývaný Perúnov háj. Už za doby pohanskej sa tu konali pohanské obrady a tancovali pohanské tance. Nižšie pozdĺž toku Riky pri Perúnovom háji vznikla osada u brehu Riky a bola nazvaná „U Brehu“. Neďaleko sa rozprestierajú lúky nazývané Chreňovka. Je to už dávno, kedy v osade U Brehu žili naši slovanskí predkovia, a pre ktorých bola hora Vihorlat posvätná. Slovanskí predkovia stavali na nej drevené svätyne a vysádzali posvätná dubové háje k pocte najvyššieho boha a vládcu Perúna, aj k pocte iných bohov a duchov.
Prinášali čestné obete, čiže žertvy, zapaľovali posvätné ohne a pri nich obetovali zvieratá, pokrmy, vojnových zajatcov i poľné plodiny. Prevádzali rôzne tance, sprevádzané spevom, oslavovali ročné obdobia vynášaním smrti a vítaním jari. A ešte nižšie pozdĺž toku Riky za osadou U Brehu pri Hnojnom bola ďalšia veľká osada Slovanov. Na ľavej strane Riky pred veľkou osadou Hnojné vyvieral prameň teplej vody Čatouky, na mieste nazývanom Dubina. Dubina bola posvätný háj a háj predstavoval akúsi rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť. Dokonca nebolo dovolené odstraňovať ani spadnuté stromy. Priestor hája sa považoval za liečivý. Chorí tu vešali na konáre ako obeť kúsky látok alebo časti odevov /niekedy ukladali pod stromy mince/. V každom háji musel byť prameň, alebo potok, ktorý mal tiež liečivú moc. Ľudia sa v ňom kúpali aj v zime. Od Riky smerom na juhovýchodnú stranu, pod kopcom nazývanom Debra, pod ktorým v tej dobe rástlo toľko krásnych a mladých briez, že miesto pomenovali „U Briez“, a tam vznikla nová kresťanská osada, ktorú dal založiť velebný pán z Jasenovského panstva Palatín Filip Druget, šľachtický zemepán sídelného hradu Jasenov a prislúchajúceho panstva. V tej dobe hromadne sa zakladali, na vyšších suchších miestach nové osady podľa hesla :“Rozdeľuj a panuj!“. Tu sa začína odvíjať niť nášho príbehu.
Palatín Filip Druget, šľachtický zemepán sídelného hradu Jasenov a prislúchajúceho panstva poveril kastelána Petra, sídelného hradu Jasenov, aby prešetril vlastnícke záležitosti mýta v Sečovciach. Kastelán Peter pri spiatočnej ceste zo Sečoviec do Jasenova prenocuje na hrade v Michalovciach, kde sa dozvedá, že na hranici panstva sú osady, ktoré vzdorujú kresťanstvu a uctievajú Peruna. Preto po návrate domov na sídelný hrad Jasenov, referuje váženému šľachtickému zemepánovi Palatínovi Filipovi správu o osade „U Brehu“, ktorá uctieva Peruna a spravuje Perúnov háj. Palatín, ktorý je veľkým zástancom kresťanstva onemie a v zlosti roztrieska všetko, čo mu príde pod ruky. „Je to možné, že na mojom panstve sú osady, ktoré uctievajú Peruna, ako to, že ja sa to dozviem ako posledný.“ „To je nehorázne.“ „A, čo robia moji kňazi?“ „Prečo mi nikto nič nepovedal,“ a kastelán odpovedá, “Boja sa Ťa pane.“
Tu Palatín Filip, po krátkom premýšľaní povie:“ Peter, odpočinieš si deň, dva a potom sa vydáš s družinou na cestu. A ihneď po zistení stavu mi podáš správu, ako zničiť to hadie plemeno, aby sa odvrátili od Perúna a pokorne prijali nášho Pána Ježiša Krista.
Kastelán, keď dorazil na miesto, aj so svojou družinou, od úžasu takmer onemel. Videl slovanské prosperujúce osady v Jovse, Porube, Rybnici a Hažíne, a obzvlášť veľké v Hnojnom a Cejkove. Ale jadrom všetkého zlého bol v osade „U Brehu“, kde sídlil miestny veľkňaz Perúnovej svätyne, ktorý sa tešil veľkej obľube a bol známy široko ďaleko u Slovanov.
Kastelán, po návrate, informoval svojho palatína, že to nebude také ľahké presvedčiť ich, že nebude stačiť vyrúbať dubový les, lebo všade navôkol sú dubové lesy, alebo postaviť kresťanský kostol. A zároveň ho upozornil na Riku, že je veľmi posvätná a že miestny obyvatelia si ju veľmi vážia, a sú schopní za ňu aj bojovať. Ale Palatína to nezaujímalo a začal kričať:, Vyrúbať dubové lesy, zničiť prameň teplej vody Čatouky a Riku zasypať, všetko odstrániť a zničiť. A na tom mieste postaviť kostol na večnú slávu nášho pána.“ Svoj hnev smerujúci ku kastelánovi uzavrel slovami: „Na mojom panstve nebudú žiadny pohania, len kresťania a to za každú cenu.“
A tak kastelánovi neostávalo nič, len konať. Musel vyslať výpravu , ktorá sa skladala z kňaza, remeselníkov, vojakov a nevoľníkov. Vybavení zásobami potravín, náradia, stanov a ostatných vecí, potrebných na zlikvidovanie všetkého, čo pripomínalo pohanstvo. Keď bolo všetko pripravené, kastelán požehnal tejto misii, ktorá sa vydala na cestu.
Keď dorazili na miesto nazývané Debra, postavili si svoje jednoduché príbytky a vydali sa na prieskum, a skúmali ako čo najrýchlejšie a s najmenším úsilím splniť palatínov rozkaz. Videli, že úloha nie je jednoduchá. Najprv sa pustili do rúbania dubového lesa, na mieste nazývanom Dubiny u Plotny. Ale potom, po zistení miestnych pomerov a neustáleho nedostatku vody v Osade u briez pod Debrou, niekoho napadla táto myšlienka: „ Prekopme odvodňovaco-zavlažovací kanál od Riky na mieste Hlbokého jarku pod Karnou, ku osade U briez a my v osade budeme mať vodu, ktorú stále po strádame a pohanom vezmeme posvätnú Riku, a už nebudú mať dôvod uctievať Perúna.“ A prestali rúbať les, a miesto toho začali kopať kanál.
Ešte veľa vody pretieklo v Rike, ešte veľa Moren v nej plávalo, kým sa čas naplnil a kastelán mohol svojho palatína potešiť radostnou správou, že úloha je splnená a Rika vyschla a s ňou zanikol aj Perúnov háj. Kresťanská osada U Briez má dostatok vody, a ostatné pohanské osady sú bez vody a bez svojej posvätnej Riky a postupne zanikajú. Na počesť ľudí, ktorí zomreli v osadách, ostatní príbuzní usporiadali kar, pohrebnú hostinu a dodnes to miesto volajú Karná. Po týchto pohrebných oslavách ľudia z osady pozdĺž Riky odchádzajú preč. Ale palatínovi to bolo stále málo, preto prikázal zasypať Čatouky, prameň teplej vody pri Hnojnom, aj pri Cejkove. Nakoniec pri Cejkove sa miestny vzdali a prestúpili na kresťanstvo, preto im prameň nechali, ale na večnú slávu nášho pána dal postaviť v roku 1374 nad osadou U briez na mieste nazývanom Debra, drevený kostol.
Kostol dávno zanikol, ale kto príde na to miesto, o pol noci, na Štedrý deň uvidí na juhovýchodnej strane obrysy dreveného kostola, ktorý sa vynorí z vlhy na krátku dobu.
Už dávno voda netečie v Rike, Moreny neplávajú, divá zver nechodí na vodu. Už nie sú stopy po osade, ani po Perúnovej svätyni v Perúnovom háji. Tam kde vyvieral prameň teplej vody je barina, občas si Rika spomenie na dávnu zašlú slávu i prerazí koryto kanálu, ale všetko je márne, šikovné ruky opravia koryto. No zostala posledná veštba veľkňaza, mocného boha Perúna. Keď videli, že prichádzajú zlé časy, že posvätné háje sa rúbajú, tradície zanikajú a prichádzajú nové a spravodlivosti sa dovolať nemôžu, rozhodli sa spýtať, ako to bude ďalej. Všetci naposledy vykročili k dubovému háju, kde v Perúnovej svätyni mal byť zahájený snem. Hlavný chrám z dreva, ozdobne vystavený pod rozsiahlymi korunami storočných dubov sa skladal z dvoch oddelených miestnosti, teda predsiene a svätyne. V predsieni boli drevené steny ozdobené rezbami a kožušinami. Tam bolo tiež vystavené to, čo bolo národu najdrahšie a najvzácnejšie. Svätyne stála na stĺpoch, a bola celá zakrytá drahými rúchami. Uprostred sa týčila na kamennom podstavci socha boha Perúna, ručne vyrezaná a ozdobená. Po stranách potom stáli menšie modly. Veľkňaz zapálil s ostatnými kňazmi posvätné ohne a prinášali najväčšiemu bohu množstvo obetí. Dávali, čo mali najcennejšie. Veľkňaz pristúpil bosý a s obnaženou hlavou pred sochu najvyššieho všemohúceho Perúna, stvoriteľa a vládcu sveta, darcu svetla a blesku, ktorý nadprirodzenou životnosťou preniká celými svetom, všade prítomnou, ľudskými zmyslami neviditeľnou silou. Veľkňaz prorocky skúmal vôli bohov a potom sa odobral zo svätyne, stále sa skláňajúc. Veštba vraví, že na pravom prítoku Riky vznikne na Jaruze nová osada a bude sa volať Jaruška a osídli ju nový národ o ňom dosiaľ nebolo vidu ani slychu. Sú tmavšej pleti, nemajú žiadneho boha a rýchlo sa množia. A to bude pomalý koniec osady u Briez, a ľudia si spomenú a uctia si starých pôvodných bohov a vrátia sa k nim.
LIGETH PEREWN………..1337
Pokračování nabudúce
