Záhada v Bratislave

Kto prenasledoval nešťastnú bratislavskú rodinu? Duchovia? Mimozemšťania?

..„Bolo leto, vracali sme sa s dcérou z tržnice. Kráča medzi nami a nesie si v igelitke tenisky. Bezvetrie, slnko. Zrazu sa taška zdvihne a tenisky sú fuč,“ spomína otec…

Pôvodne sme išli poľovať na poltergeista.

List rodinky z Bratislavy, opisujúci čudesné veci, ktoré sa v ich byte dejú, ho usvedčoval. V priebehu dvoch hodín sme hodili vinu na duchov, neskôr na mimozemšťanov a so silami v koncoch sme skončili pri otváraní časopriestoru. Silná káva. V hale štvorizbového petržalského bytu to vyzerá, akoby tam vystrájal psychicky chorý človek v amoku. Fotelky bez epied otŕčajú nožičky k nebu, krížom voľne pohodený gauč. Leží na boku. Všetko dotrhané, dorezané, zničené.

„To sa stalo v deň, keď som vám volala,“ povie pani domu. „Zakaždým, keď niekoho požiadame o pomoc, vyčíňanie naberie na intenzite, takže k nám už pomaly nik nechce,“ rezignovane hodí rukou. Sedacia súprava si totiž naprostred haly „vypochodovala“ z obývačky. Tak toto váš poltergeist nedokáže! Ten funguje na krátke vzdialenosti. Prehodí papuču, zapne, vypne televízor. Ale toto? Nezaraditeľnú energiu vylučujem z hry. Viem prečo. Hneď ako sme vošli, zamrazilo ma v chrbte. Bŕŕŕ! Nie som „bosorka“, ale tento pocit dôverne poznám. Takto mrazí iba duch. Zatiaľ si to nechám pre seba. Po krátkom zaváhaní, rodinke odtiaľto miznú veci, si zavesíme kabáty na vešiakovú stenu. Presviedčajú nás, že cudzím ešte nič neukradli… Kto? Čo? Prečo?

Púšťame sa do exkurzie po byte. Hala je jasná. Okrem telefónu, novej vešiakovej steny a pelešteka pre psa už nič nemajú. Iba diery v stenách. Po obrázkoch a poličkách. No a „vypochodovanú“ sedaciu súpravu. Uložíme ju s domácim pánom na miesto k stene medzi dva kvetináče. Tááák a môžeme ísť ďalej. Obývačka je relatívne zachovaná. Koberec i nábytková stena sú na starom mieste, iba…

„Ako prvé zmizlo sklo zo stolíka. Potom stolík. Bol pekný, vyrezávaný,“ skáče si rodinka do reči. „Dosku z gauča sme našli pri kontajneri. Zo steny sa vyparila takmer celá knižnica…“ Ale Recepty zo života vám ostali, vtipkujem. „Ostali, lebo sme ich mali schované u mamy,“ odpovie pani domu. Manželia majú čosi po päťdesiatke, nezamestnaná dcéra dvadsaťštyri. On pracuje v distribúcii, ona je kuchárka. Otec pokračuje: „Rádio mizlo postupne. Najprv sa odpojili káble od reproduktorov,“ preruší rozprávanie a prehĺta slzy. Manželka v krátkej pauze povyťahuje zásuvky, pootvára skrinky. „Tu sme mali rodinné fotografie od našej svadby roku 1972. Vreckovky som si dokúpila včera. Posteľné obliečky máme iba tie navlečené a jedny ostali v skrini…“ Pokračujeme do „babičkinej“ izby. Nie, nezomrela. Iba tu asi tri roky bývala a varovala vnučky.

Druhá sa vydala a býva inde. Izba je prázdna. Až na kvetináč, ktorý sa sám presadil. Tu je mrazenie v chrbte asi najintenzívnejšie. Nie, nebojím sa. Na vine nie sú ani neexistujúce záclony. V celom byte nájdete iba jednu. Hádate správne. Vyparili sa. Skoro ako skriňa, ktorá údajne pokrývala jednu celú stenu. „Vyhodili sme ju. Jedného večera sa začala stavať „šrégom“. Dvere na nej sa otvárali a zatvárali samy od seba. Hrozný buchot. Nedalo sa tu spávať. A na zvyškoch, niektoré sme našli opäť pri kontajneri, sme našli fixkou popísané A-O. Alfa-Omega. Začiatok a koniec. Opantáva nás strach,“ zveruje sa hlava rodiny. Samozrejme, nesedeli so založenými rukami. Dvere majú nové, kľúče len oni traja. Vyčíňanie tretej osoby v tomto smere vylučujú… Tak kto? Čo? A najmä prečo? Jožko, kúp nám Coloniu! Prvého „mága“ našli v časopise. Napísali mu list. Vypýtal si desaťtisíc, ktoré poslali na účet jeho sestry (!).

Poslal im zakódovaný obraz a olej. Ním mali potrieť všetky kúty v byte. Keď však olej, schovávali ho pod vankúšom, i obraz sublimovali, povedal, že ich stíha trest Boží a vycúval z hry. Požiadali o pomoc kňazov. Pani je katolíčka, manžel s dcérou evanjelici. Obaja prišli, vysvätili dom. Nepomohlo. Katolícky farár si prizval na pomoc paniu, ktorá sa zaoberá vecami medzi nebom a zemou. Jej verdikt znel: duše mŕtvych. Pri hlavných vchodových dverách stojí jedna babka, v strede haly druhá a v kúte tretia. Dve sestry a ich mama. „Prečo by mi vlastná babka robila zle?“ položí si pani otázku skôr pre seba. Tejto teórii som v danej situácii náchylná veriť. Po prvé ma mrazí. Po druhé: otcovi vyleteli v práci z ruky kľúče spojené pevným špagátom a dopadli na zem usporiadané do trojuholníka. Po tretie: „bosorky“ sú priečne. Rodinka mi rozpráva, ako našli jedného dňa na stole lístok s oslovením: Jožko, prosím Ťa, kúp dve Colonie. Keď cédečká chorvátskej skupiny kúpili, odpísali: Jožko, ďakujeme Ti, budeme sa revanšovať. „Odvtedy sa každý deň o desať šesť zapla veža v dcérinej izbe a začala hrať Colonia. Teraz je už asi týždeň pokoj,“ povie dcéra. Viac mi netreba. Sedím v kuchyni a revem na trojicu duchov: Baby, pustite mi tú Coloniu! Bez bundy neodídem! Nič. Ticho. Tak to teda nie! Sedíme v kuchyni. Dcéra sa odoberie do svojej izby, ktorá je zdevastovaná podobne ako spálňa, kúpeľňa i kuchyňa. Len nové veci žiaria novotou. Asistuje jej môj kolega. Cédečko je originál. Vloží ho do veže. No disc, vypíše. Po treťom neúspešnom pokuse letím za nimi. No disc. Veže síce občas haprujú, ale toto sa mi nepáči. Vložíme tam iné cédečko. Načíta ho. Dáme Coloniu. No disc, vypisuje dokola. Bosorky jedny! Horko-ťažko načíta Coloniu. Nový disk a vypisuje trinástu skladbu? Krvopotne ho nastavíme na jednotku. Hurá! Zvíťazili sme! Presúvame sa do kuchyne. Oko mi padne na vešiakovú stenu. „Kde mám bundu?“ pýtam sa do luftu. Visí tam kolegova i hlavy rodiny. Baby majú požičané od susedy schované u nej. Moja bunda zmizla. Rodina je v šoku. Veď cudzím ešte nikdy nič… Otec sa chytá za hlavu, mladá sa modlí a prosí, aby ju vrátili. Prehľadáme celý byt, chodbu i okolie kontajnerov. Bez bundy neodídem! Zatnem sa a prosím mladú, aby mi doniesla obe cédečká Colonie. Viem, že trestný čin, ktorého sa dopúšťam, je vydieranie, ale inak sa nedá. Kým sa bunda nevráti, Coloniu z ruky nepustím. Pre istotu otvorím oba obaly. Cédečká sú fuč. Zúrim. Chcem sa napiť kávy, ktorú som nechala na stole. Chýbali z nej dva dúšky. Niekto ju dopil. No, fuj, že sa nehanbíte, fúrie! Dcéra s otcom špekulujú, kde ešte ponachádzali zmiznuté veci.

Kolega chce fotografovať vonku. Odchádzajú. V kuchyni ostávame tri. Do hodiny duchov je ešte ďaleko. Asi desať večer. Čosi zašuchoce, dcéra vykukne z kuchyne. „Poďte sa pozrieť!“ volá. Gauč je o dobrého pol metra odsunutý od steny. Vraciame sa do kuchyne. Opäť čosi zašramotí. Vyletíme von! Vracia sa otec. Vydýchneme si. Stojím tesne pri psom pelešteku. „Aha!“ zakričia otec a dcéra súčasne. Ukazujú smerom ku mne. Moja bunda leží na psom koberčeku. Pre istotu si ju oblečiem. Je studená, akoby ju ušili z ľadu. A studená je i po dvoch hodinách, keď som si ju vyzliekla a opäť obliekla. No pekne! Mimochodom, cédečká sa vrátili tesne po našom odchode. Samy od seba späť do obalov. Kto bol pán v klobúku? O vyčíňaní v panelákovom byte by sme mohli rozprávať hodiny. Veď od roku 1999 pretieklo toľko vody! „Začalo sa to drobnosťami. Dcére chýbalo raz tričko, raz blúzka. Postupne to prišlo aj na naše osobné veci, neskôr na zariadenie bytu,“ hovorí otec. Keď už človek nevie, kam z konopí, hľadá pomoc a korene neduhu. Tu prichádzajú do úvahy tri. Staršia dcéra, vydatá za muža s chorvátskymi predkami, bývala v prenajatom byte. Prenájom im skončil práve roku 1999 a chceli sa presťahovať k našej rodinke. Keďže vlastnili veľa bielej techniky, hlava rodiny povedala, že z priestorových dôvodov dcéru vezme, ale zaťa nie.

Problém sa vyriešil. Mladí bývajú u babičky. Či však práve tento verdikt spustil harašenie duchov? Dosť veľa vecí ukazuje na dcéru. U nej predsa začali miznúť predmety, u nej sa to začalo. Môže za to fotografia a podľa nej namaľovaný obraz? Mladú odfotografovali v dlhom čiernom kabáte a klobúku. Vtedy ktosi poznamenal, že to neveští nič dobré. Neveštilo. Na jednej z prechádzok so psom stretli mama a dcéra pána v dlhom kabáte a klobúku. Začal ju lanáriť na dobre platenú prácu. Usúdili, že je podvodník a doma vizitku roztrhali. Pán sa však ešte niekoľko dní potuloval po činžiaku a jeho okolí. Čo chcel? Má okolo päťdesiatky. Presne ako muž podľa jednej z veštíc. Naoko kamarát, večer im robí zle. Bol to on? Ďalší otáznik – podľa zdokumentovaných príhod sa v tejto podobe zjavujú mimozemšťania…

Prečo by však mimozemšťania bránili dievčine nájsť si prácu? „Zakaždým, keď si niekde podám prihlášku, polovicu materiálov mi stratia,“ posťažuje sa a dodá: „už neraz sa mi stalo, že som pri hľadaní práce nedokázala vystúpiť z autobusu. Akoby ma držala neznáma sila. Museli ma vytlačiť.“ Prečo by mimozemšťanom prekážalo, že má domáca pani chuť na rybičky? „Ryby nikdy domov nedonesiem. Len si na ne spomeniem, zrúti sa regál v obchode, hoci sa ho nedotknem. Vložím si do košíka rybičky, zaplatím pri pokladnici a začnem si ukladať nákup do tašky. Všetko tam je, ryby zmiznú. Dokonca nie sú ani nahodené na pokladničnom bloku.“ Prečo by mimozemšťania kradli dcére topánky? „Bolo leto, vracali sme sa s dcérou z tržnice. Kráča medzi nami a nesie si v igelitke tenisky. Bezvetrie, slnko. Zrazu sa taška zdvihne a tenisky sú fuč,“ spomína otec. Tak toto by zase ukazovalo na sci-fi v reáli. Čo keď niekto z rodiny podvedome otvára časopriestor a ukladá doň veci?

Patrix

Z archíva KPUFO

Pokial vite viacej o tomto prípade, môžete jej doplniť, napíšte na našú adresu slovensko(at)kpufo.cz. Ďakujeme.