Vampírismus na slovenských pohrebiskách

Fenomén upíra – vampíra tak, ako ho poznáme dnes a ako je predstavovaný v hororovej literatúre a vo filmoch má základ v legende z 15. storočia o valašskom kniežati Vladovi Tepesovi Draculovi (1430-1476 resp. 1477). 

Dnes už klasický román anglického spisovateľa Bram Stokera Dracula vydaný v roku 1897 zaistil autorovi slávu a následníkov. Pre úplnosť však treba dodať, že aj Bram Stoker mal v tomto žánri hororovej literatúry predchodcov. Už v roku 1819 publikoval John William Polidori príbeh s názvom Upír (Wampyr).

V roku 1871 napísal Scheridanie Fanu román Carmilla, ktorý sa stal inšpiračným zdrojom aj pre Bram Stokera. Neskoršie bol príbeh o Draculovi aj sfilmovaný.

Ako klasické dielo tohto žánru môžeme spomenúť film nemeckého režiséra F.W. Murnau Upír z Nosferatu (1922) natáčaný čiastočne v exteriéroch Oravského zámku a Vratnej doliny, film poľského režiséra Romana Polanského Ples upírov (1967) alebo film amerického režiséra Francis Ford Coppola Dracula s podtitulom „Láska nikdy nezomiera“ (1992).

Podľa klasického scenára je upír zomrelý človek, ktorý v hrobe oživuje svoje nezotleté telo a ako bledá bytosť – reverant sa vracia spravidla v noci z hrobu na svet, aby živým ľuďom z krčnej tepny sal krv. Jedná sa o bytosť antropornorfnej zriedkavejšie zoomorfnej podoby.

Viera v existenciu upírov je rozšírená po celom svete. Vysvetľovaná bola rôzne od racionálnych dôvodov podľa ktorých ju môžeme hľadať u kočovných kmeňov napríklad Hunov, Avarov, Monsolov, ktorých bojovníci za dlhých pochodov pili krv svojich koni až po špekulatívne, kedy sa upír považuje za nižší stupeň vesetatívneho života a k svojej existencii potrebuje animálnu tekutinu – krv. Z odbornej lekárskej literatúry a kriminalósie sú známe prípady psychiatrického vampirizmu v spojitosti s nekrofilnou antropofasiou.

Prostriedky pre boj proti upírom boli rôzne. Bol to napríklad cesnak, svätená voda, kríž, železo atď. Mnohé z týchto prostriedkov mali ešte predkresťanský pôvod. Klasický spôsob zneškodnenia upíra tak, ako ho vo všeobecnú známosť uviedla hororová literatúra bolo prebodnutie srdca kolom, odseknutie hlavy, chodidiel alebo nôh pod kolenami ako typický nomádsky zvyk, pootočenie mŕtvoly dolu tvárou, rozrušenie tela, zaťaženie tela kameňom atď. Tieto praktiky sa realizovali v štádiu medzi smrťou jedinca a jeho uložením do hrobu, alebo určitú dobu po pohrebe.

Zdá sa, že archeologicky zatiaľ jediný dokázateľný prípad protivampiristíckého opatrenia – prerazenia tela pod srdcom kolom s kovovým hrotom pochádza z Čiech z lokality Smečné u Kladna. Pravdepodobne sa jedná o telo popraveného muža. Lebka s časťou stavcov bola uložená pri konci nôh pochovaného blízko popraviska na katastrálnej mape označeného ako „Od krchova k stinadlum“.

V prípade nálezu z Bratislavy (torzo ženského tela prerazené kolom) sa skôr jedná o dávnu vraždu ako o protivampiristický zásah. „Vieru“ v existenciu upírov na území Slovenska v minulosti možno doložiť archeologickými nálezmi – spôsobom uloženia zomrelých formou protivampiristických praktík, písomnými záznamami a etnografickým výskumom.

Protivampiristické praktiky sa u Slovanov začali uplatňovať až od prechodu k pochovávaniu nespálených tiel. Slovo upír je praslovanského pôvodu a možno ho odvodiť z tureckých jazykov. Na slovansko – avarských pohrebiskách (7. – 8. stor.) v Holiaroch a Štúrove boli niektoré hroby porušené krátko po pohrebe.

V Štúrove sa našli tri kostry bez lebky, ktoré boli z hrobov vyzdvihnuté v čase, keď telo bolo už rozložené. Podobné zásahy do hrobom boli zistené aj na pohrebisku v Žitavskej Tôni atď. Príkladom strachu z vampirizmu je aj nález kostier uložených v polohe dolu tvárou. Z vrcholného stredoveku sa takýto hrob našiel napríklad na cintoríne v Liptovskej Mare. Nález kostry dospelého jedinca pochovaného dolu tvárou, na ktorom bola položená drevená rakva pochádza zo začiatku 17. stor. zo Spišského hradu.

Z roku 1715 sa zachovala správa o tom ako v Hornom Sliezsku vykopávali mŕtvoly a obracali ich dolu tvárou. Existuje aj názor, že napríklad pri cholerových epidémiách, aby sa zabránilo reťazovitému umieraniu pochovávali mŕtveho hneď dolu tvárou. Dokladom strachu pred návratom zomrelého je i pohreb v skrčenej polohe a zaťaženie zomrelého kameňmi (Chľaba). Z 9.-10. stor. poznáme doklady o druhotnom porušení tiel pochovaných asi z 270 hrobov. Najčastejšie bola porušená lebka (bola premiestnená alebo rozbitá) a horná polovica trupu.

Napríklad na pohrebisku vo Veľkom Grobe bola lebka umiestnená na hrudi. Poškodenie končatín malo obmedziť pohybové aktivity. Jedinci so zámerne porušeným telom, premiestnenou alebo rozbitou lebkou sa našli napríklad na pohrebiskách v Čajakovciach, Bučanoch, Nitre, Trhovci nad Váhom atď. Z roku 1666 sa zachoval záznam, že v Liptovskom Trnovci vykopali telo ženy a odťali jej hlavu. Z dôvodov, že mŕtvy sa neustále vracal v roku 1718 v Ľubovni vykopali jeho telo, odťali mu hlavu a celé telo spálili.

Vampírske povery zo Zemplína uvádza etnograf Ján Mjartan (1953). Napríklad vo Fekišovciach ešte v roku 1903 vykopali z hrobu ženu, ktorá vraj ničila hydinu a vytrhli jej srdce. Medzi ochranné prostriedky proti návratu mŕtveho patrilo na Zemplíne drevo šípového kríka (Hnojné, Tibava), pribitie šiat zomrelého o truhlu (Hažín), zviazanie palcov na nohách lykom (Tibava), napchanie zlomkov ihiel do chodidiel (Bela nad Cirochou) atď. Na zneškodnenie upíra sa používali praktiky prebodnutia srdca najčastejšie hlohovým kolíkom (Jovska), ihlicou (Moravany), alebo preklincovaná lebka z Liptovskej Sielnice (podľa J. Hrošša) nožom (Vyšná Rybnica), existujú aj záznamy o prebití hlavy klincom (Luchyňa). V tejto súvislosti možno spomenúť starší nález ľudskej lebky z Ružomberka, ktorá má železný klinec vrazený do temena.

Z cintorína v Liptovskej Sietnici pochádza nález fragmentu lebky muža z 10 cm železným klincom vrazeným do čela. Priklincovaná lebka pochádza aj z Čiech z mestského popraviska v Tŕebíči. Je celkom možné, že sa nejedná o protivampirístické opatrenia, ale o súčasť trestu v súvislosti s vplietaním do kolesa. Ubúdanie milodarov z hrobov v priebehu 10. storočia poukazuje na vplyv postupujúceho kresťanstva.

Protivampiristické praktiky zistené na pohrebiskách však poukazujú na to, že prežitky vampirizmu sa v niektorých oblastiach Slovenska zachovali až do začiatku 20. storočia. Ochrannú protivampiristickú funkciu mali aj železné predmety dávané k telu pochovaného. Často ide o fragmenty nožov, kosákov, kľúče, zámky, pracky z konského postroja atď. Podobnú funkciu mali aj mince vkladané do úst pochovaného. Podobne sa udržala aj viera v kúzla a mágiu. Marián Klčo

POUŽITÁ LITERATÚRA

• J. EISNER: Rukovét slovanské archeológie. Bratislava 1966, s. 459-464.
• J. HOŠSO: Kostolné cintoríny v Liptovskej Mare a Liptovskej Sieinici. Liptov 3. Vlastivedný zborník. Martin 1975, s. 121-166.
• A. KNOR: Stredoveký hrob vo Smečné u Kladna. Archeologické rozhledy, XVII, 1965, s. 424-426.
• Z. KRUMPHANZLOVÁ: K otázke vampy-rismu na slovanských pohŕebištích. Památky archeologické, III, 1961, s. 544-548.
• J. MJARTAN: Vampírske povery zo Zemplína. Slovenský národopis l, 1953, s. 107-132.

Zdroj:  Žiaľ, nepoznáme pôvod tohto článku z nášho archíva. Pokiaľ byste ho poznali, napíšte nam. Ďakujeme.