Chôdza po ohni

Staré záznamy hovoria o tom, že sa chôdza po ohni začala pravidelne vykonávať v mnohých častiach strednej a východnej Ázie asi od roku 500 pred n.l.

Behom plynúcich storočí sa rozšírila smerom na západ okolo Stredozemného mora. Tiež v Severnej Amerike a aj inde za oceánom si kmeňové kultúry vytvorili svoje vlastné obrady, pri ktorých chôdzu po rozpálených kameňoch praktikovali. Západní vedci, ktorí o nich počuli po prvýkrát, nemohli uveriť, že muži, ženy a niekedy dokonca aj deti dokážu chodiť po horúcich kameňoch a horiacom popole bez toho, aby sa poranili. Neverili im aj napriek tomu, že príbehov, ktoré rozprávali prví bieli osadníci a misionári, bolo príliš veľa na to, aby ich mohli ignorovať. A tak sa akademici a lekárski velikáni zúfalo snažili nájsť v priebehu nášho storočia pre tento jav racionálne vysvetlenie. V roku 1901 sa americký profesor S. P. Langaley zo Smithsonianovho inštitútu stal na Tahiti svedkom toho, ako domorodý kňaz prešiel po rozpálených kameňoch. Po obrade bol z jamy odstránený jeden do červena rozpálený kameň, aby bolo možné určiť jeho teplotu. Kameň uviedol vodu vo vedre, do ktorého bol vložený, do varu a udržoval var po dobu 12 minút. Podľa toho Langley odhadol jeho teplotu asi na 650 stupňov Celsia. V roku 1922 sa francúzsky biskup z Mysore v Indii, Monsignor Despatures, zúčastnil ako pozorovateľ chôde po rozpálených kameňoch, ktorú podstúpil moslimský mystik na nádvorí maharadžovho miestneho paláca. Na celej udalosti, ako ju biskup vylíčil, bolo neobvyklé, že mystik dokázal preniesť svoju schopnosť aj na členov maharadžovho orchestru, ktorí pochodovali šľahajúcimi plameňmi v trojstupoch bosí a bez známok poranení. Mnoho ľudí, ktorí tento úkaz nevideli na vlastné oči, stále odmieta veriť, že sú takéto veci možné. Miesto toho sa domnieva, že podstatou tohoto javu musí byť hromadná halucinácia, ktorej podľahla časť zúčastnených svedkov. A tak sa na jeseň roku 1935, keď britský bádateľ v oblasti psychiky Harry Price oznámil, že mieni túto záhadu preskúmať úplne vyčerpávajúcim spôsobom, vzbudila celá vec značný záujem.

Na začiatku septembra bola na záhrade člena Spoločnosti pre psychický výskum Alexa Dribella, ktorý býval v Carshaltone v Surrey, vykopaná obrovská jama. Umiestnilo sa do nej sedem ton dubových klád, tona ďalšieho dreva, jedno nákladné auto dreveného uhlia, štyridsaťpäť litrov parafínu a päťdesiat výtlačkov Timesov. Jama bola zámerne postavená tak, aby vyskúšala psychickú silu jedného z najzbožnejších mystikov. Predmet Priceovho výzkumu predstavoval mladý Ind z provincie Kašmír menom Kuda Bux, ktorý údajne predvádzal podobné výkony už skôr pri mnohých príležitostiach vo svojej krajine. Natáčaný na šestnásť milimetrový film určený pre budúce generácie a pozorovaný tlupou učených profesorov z Londýnskej univerzity, prešiel bosý Kuda Bux rovnomerným krokom niekoľkokrát rozvážne po blčiacom povrchu naprieč jamou. Fyzik, ktorý bol prítomný, potvrdil, že oheň dosiahol teploty 1400 stupňov celzia – teploty vyššej, než pri akej sa taví ocel. Napriek tomu dôkladná prehliadka Indových nôh, ktorú vykonali traja lekári, neodhalila žiadne stopy po pľusgieroch. Keď sa však pokúsili dotknúť najkrajnešieho okraja jamy bosými nohami dvaja bádatelia, museli rýchle cúvnuť. V momente sa im urobili nepríjemné pľuzgiere a nohy im začali krvácať. Britských vedcov, ktorí sa zúčastnili carshaltonskej chôdze po rozpálenom uhlí, uviedli logické ropory, ktoré táto udalosť priniesla, do zmätku.

Mladý Kašmíran, ktorý touto skúškou prešiel, nebol samozrejme žiadny podvodník, pretože na ochranu svojich chodidiel nepoužil žiadne oleje, ani telové mlieka. Tesne pred skúškou mu nohy umyl a usušil lekár. Bádatelia si s prekvapením všimli, že napriek tomu že Kuda Bux chodil po rozpálených predmetoch v minulosti už niekoľkokrát, nemal na chodidlách príliš ztvrdnutú kožu. Predmet skúmania sa tiež v tomto prípade nedostal do extáze alebo do prepätého duševného stavu, ku ktorým bežne dochádzalo pri náboženských obradoch inde na svete. Podľa názoru Haryho Pricea jediný možný záver bol, že Kuda Bux presvedčivo dokázal svoje víťazstvo nad ohňom tým, že po dreve a popole nepredstavitelnej teploty prechádzal bez ponáhľania a s kľudnou dôverou. Od tohto jesenného odpoludnia v Surrey pred viac ako šesťdesiatimi rokmi predložili vedci  celý rad teórií, ktoré objasňujú chôdzu po rozpáleých predmetoch prirodzeným spôsobom. Niektorí teoretici sa domnievali, že táto chôdza predstavuje skôr športový výkon než nadprirodzený čin, napriek tomu sa chodidlá tých, ktorí po uhlí prechádzajú, uhlia nikdy nedotýkajú na takú dlhú dobu, aby sa im mohli na nohách vytvoriť popáleniny. Iný vedci veria, že pot, ktorý sa na nohách vylučuje, produkuje určité látky, ktoré majú zmierňujúce účinky, a vytvárajú tak medzi kožou a ohňom ochrannú vrstvu. Akokoľvek sa zdajú byť tieto myšlienky teoreticky v poriadku, nedajú sa v praxi presvedčino dokázať. Keď sa skupina nemeckých vedcov z univerzity v Tubingenu pokúsila v Langadháse pripojiť ku Grékom, ktorí prechádzali po horúcich kameňoch, privodili si popáleniny tretieho stupňa. A tak zostáva chôdza po rozpálených predmetoch mimo chápania vedy dvadsiateho storočia, tak ako veľa ďalších fenoménov. Takéto ukážky obyčajnej sily ľudskej vôle sú bežné pre budhistov, hinduistov, kresťanov i moslimov a môžeme ich sledovať v tak vzdialených oblastiach ako je Čína, Tibet, India, Japonsko, Filipíny, Fidži, Maurícius, Polynézia, severná Amerika a tiež celý rad európskych krajín. Napriek tomu, že to odporuje každému známemu zákonu medicíny a prekračuje pravdepodobne ľudský prah bolesti, zostáva skutočnosťou, že každoročne kladú muži a ženy s dôverou svoje nohy na žeravé uhlie a do červena rozpálený popol…