Mesačná božstva
Mnohé staroveké kultúry prikladali Mesiaci väčší význam než Slnku, býval považovaný za nesmrteľného strážca duší zomrelých.
Všetci ľudia už vtedy ale tušili, že môže ovplyvňovať ich život, báli sa jeho magické moci. V striedaní jednotlivých fáz kotúča Mesiaca videli cyklus života a uctievaním jeho bohov či magickými rituálmi sa snažili ovplyvniť najčastejšie také záležitosti, ako je tehotenstvo, poľnohospodárstvo a veštenie. Mesačným bohom bola prisudzovaná ako tvorivosť, tak ničivá sila.
Mayovia nazývali napríklad bohyňu Mesiaca Ixchel, vládla povodniam a búrkam. Jej odev zdobili kosti a na hlave ju žiarila hadí koruna. akokoľvek ale pôsobila hrôzostrašne, bola pritom tiež cenenou ochrankyňou žien pri pôrode. Pretože Mesiac strieda svoju tvár, predstavoval v určitých dobách a oblastiach každú jeho fázu iný boh. Napríklad Gréci uctievali Artemidu ako nov, Hékaté ako ubúdajúcí Mesiac a krásnu Selene (latinsky Luna, čo sa neskôr vžilo aj v českých krajinách) ako spln.
Selene podľa jednej z legiend milovala pastiera Endymióna, ktorého však Zeus odsúdil k večnému spánku. Selene ho navštevovala, ale prebudiť sa jej ho nikdy nepodarilo. Preto je svetlo Luny vraj plné tichého smútku. Avšak iná verzia príbehu naopak hovorí, že pastier lásku Selene opätoval a mali spolu dokonca niekoľko desiatok dcér. Napríklad Rimania ale mali meno pre bohyňu novu zmenené, miesto Artemidy oslavovali Dianu. Bolo by ale chybou myslieť si, že Mesiac bol zasvätený vždy len bohyniam.
Napríklad v sumerskej mytológii predstavoval hlavné mesačná božstvo muž – Sín, ochranca stád a úrodnosti krajiny. V Egypte bol bohom Mesiaca zase Thovt – patrón lekárov, zobrazený obvykle v podobe ibisa.
