Obydlia diabla …
Na západe Mongolska v predhorí hrebeni Changaj leží v rezervácii jazero Solta Nuur. O ňom sa už oddávna rozprávajú legendy.
Tvrdí sa, že je bezodné a ten, kto sa v ňom okúpe, predĺži si život a dokonca môže dosiahnuť nesmrteľnosti. Jazero nie je veľké, plochu tvorí len niekoľko stoviek metrov štvorcových. Voda je čierna a neskutočne studená, takmer ľadová. Často sa v ňom utopí ľudia i zvieratá. Za posledných tridsať rokov v jeho okolí zmizlo asi dvadsať ľudí, utopili tu stovky oviec, ale nikto nevidel ich pozostatky. Pastieri sa snaží, aby sa stáda nedostala do blízkosti jazera. Za splnu sa nad jazerom objavuje červenkasté svitania. Mongoli hovoria, že sú to duše utopených, ktoré nedošli pokoja a prosí o pomoc.
O pôvode jazera sa rozpráva legenda.
Tretí syn chána Ogotaje zajal počas jednej vojnovej výpravy prekrásnou svetlovlasí krásavicu. Zamiloval sa do nej ale člen jeho družiny chcel s ňou utiecť. Chán sa o tom dozvedel a strašne sa nahneval. Vo zlosti hodil ťažkú zlatú čašu na hlavu previnilca a zabil ho. Zem sa na tom mieste rozostúpila, pohltila ho az hlbiny sa vyvalila voda. tak vzniklo jazero. Začiatkom roku 1990 prišla k jazeru skupina mongolských potápačov. Zistí, že v niektorých miestach dosahuje hĺbka stoviek metrov, na iných ju nie je vôbec možné zmerať. Jeden z nich uviazol v hĺbke a ostatní ho len tak tak vytiahli. Niektorí bádatelia považujú túto príhodu za potvrdenie existencie podvodného prúdu, spájajúceho jazero k ďalším, podzemným jazerom. Ako by práve sem mizli ľudia i zvieratá.
V roku 2003 jazero skúmala medzinárodnej expedícia. Udivila ju podmračená krajina v okolí jazera. Povädnutá tráva, jednotlivo stojace usychajúce stromy. Zvláštne, že všetky majú vetvy rastlé na východ. Tiesnivý obraz dopĺňali nízke olovené mraky a mrznúci dážď. Zamračené počasie sprevádzalo vedcov celý týždeň, čo boli na jazere, aj keď bol júl. Mali prístroj na meranie hĺbky, chceli tiež vziať vzorky vody a hornín zo dna. Ukázalo sa, že hneď pri brehu už hĺbka dosahuje štyroch metrov, ďalej sa prudko zväčšuje. Keď sa loďka s vedcami dostala do stredu jazera, náhle pocítili slabosť, prudké točenie hlavy a nutkanie na dávenie. Potom je nával nevoľnosti prešiel.
Podobné symptómy bývajú v anomálnych zónach.
Hĺbka vo stredu dosahovala dvadsiatich metrov. Trochu na sever od stredu sonda vôbec nedosiahla ku dnu a odtrhla sa. Prečo, to sa nevie. Vyzeralo to, ako by lano niekto prestrihol nožnicami. Ponoriť sa tu do vody si ale vedci nedovolili. Skúsili sledovať v potápačskej výstroji dno od brehu. Voda bola na nevydržanie studená, absolútne čierna, neprozračná, neprenikalo jej ani svetlami silné baterky. Dno bolo na dotyk mäkké, ako u močiare. Keď sa chcel potápač na dne postaviť, cítil, ako sa borí. Zľakol sa a dal signál k vytiahnutiu. Potápač niekoľkokrát ponor opakoval, čím ďalej bol od brehu, tým nepríjemnejšie mal pocity. Cítil, ako krehne a takmer stráca vedomie. Vzorky odobraté vody a ílu zo dna ukázali, že voda je veľmi čistá, ale s prímesy drobných čiastočiek kysličníka kremičitého, ktoré podľa všetkého dávajú vode jej čiernu farbu. Starí obyvatelia rozprávali, že tu sídli vládca vetra a sluha diabla, ktorý sa po kúpaní v jazere cíti lepšie. Jeden z nich, ktorý trpel osteoporózou, zistil, že bolesti zmizli. Možno, že legendy o liečivé moci tunajšieho jazera nie sú takou rozprávkou, ako sa na prvý pohľad zdá.
