Dorástla žobrákovi noha?
Tisíce žobrákov sa v 17. storočia potulovalo Španielskom. Osud jedného z nich je ale viac ako podivuhodný.
Miguel Juan Pellicer sa narodil v roku 1617 do chudobnej rodiny žijúcej v Calándě asi sto kilometrov od Zaragozy. Keď mu bolo dvadsať rokov, nešťastnou náhodou spadol z muly a koleso povoza mu rozdrvilo holennú kosť na pravej nohe.
Čo rozprávajú legendy
Po niekoľkých pretrpených dňoch sa v zanedbanom stave dostal do kráľovskej nemocnice v Zaragoze, kde mu sčernelú nohu okamžite amputovali a zachránili mu tým život. Čo na tom, že k operácii použili len pílku a ako dezinfekciu alkohol.
Mladík drastický zákrok prežil a po niekoľkých dňoch bol so zahojenou ranou z nemocnice prepustený. Oddelenú končatinu medzitým podľa zvyku zakopali do posvätené pôdy na miestnom cintoríne.
Miguel dostal drevenú protézu a tiež povolenie žobrať pri vchode do zaragozské baziliky. Každý deň ho tam vídali stovky ľudí. V roku 1640 sa mu ale zacnelo po domove a vrátil sa do Calandy.
Mládenec bol vždy veľmi zbožný a každý deň sa modlil k Panne Márii za zázrak, ktorý by mu stratenú končatinu vrátil. O veľkonočnom svätom týždni sa tak skutočne stalo. V predvečer 29. marca si ako vždy v kuchyni odopol protézu a doskackal do spálne rodičov, kde mal provizórne lôžko. Ráno ho zobudil matkin krik. Spod plášťa, ktorým bol Miguel prikrytý, mu vyčnievali dve nohy. Matka neskôr rozprávala, že sa miestnosťou vinula „nebeská vôňa“.
Pokľakol pred ním i kráľ
Dorástlá noha vyzerala presne ako tá pôvodná vrátane jaziev. Nechýbali napríklad stopy po psím uhryznutí, ktoré mal Miguel ešte ako dieťa. Keď sa zvesť dostala do Zaragozy, na cintoríne sa snažili nájsť zakopanú amputovanú nohu, ale miesto bolo prázdne.
Arcibiskup Pedro Ramirez po roku vydal dekrét, ktorým zázrak potvrdil. Miguela dokonca pozval do svojho madridského paláca kráľ Filip IV., kde pred ním pokľakol a zázračne uzdravenú nohu mu pobozkal.
Vodil Miguel všetky za nos a amputácii predstieral? Ako sa mu to podarilo? Veď je to vraj najlepšie zdokumentovaný prípad zázračného uzdravenia…
Skutočnosť bola však trochu iná
Zázrak v Calande podrobne popisuje kniha katolíckeho vedca Vittorio Messori „Il Miracoli“ (1998), kde zhromažďuje písomné dôkazy, ktoré boli uchované a sú dodnes k dispozícii. Jedná sa o:
• dokumentáciu o krste Miguela Juana Pellicera, potvrdzujúci, že išlo o skutočnú osobu.
• registráciu nemocnice vo Valencii, potvrdzujúci prijatie Pellicera.
• certifikovaná a notársky overená kópia pôvodného zápisu zo Zaragozy, vrátane mnohých vyhlásenie ľudí, ktorí poznali Pellicera ako jednonohého žobráka.
• vyhlásenie ľudí v Calandě, že Pellicera videli prichádzať do mesta s jednou nohou a potom náhle mal obe.
Čo z týchto faktov vyplýva?
Pellicerova noha bola zlomená pri nehode a pred svedkami, ale cez väčšinu prípadov zlomených nôh sa v nej nevyvinula sneť. Jeho strýko ho vzal do nemocnice vo Valencii, čo je zdokumentované, kde strávil päť dní, a potom ho jeho strýko vzal do svojho statku.
Nasledujúcich 50 dní sa zotavoval, nemohol pracovať, a tak bol nútený žobrať. Určite zistil, že zlomená noha pôsobí lepšie a vyžebrá viac. Raz jeho noha bude zdravá, uvažoval, a ak je zlomená noha dobrá, chýbajúca noha bude ešte lepší. Uviazal si teda nohu k stehnu, a od kolena si prirobil drevenú protézu.
Odcestoval do Zaragozy, kde nebol známy. Existuje rad vyhlášení, že bol dobre známy v Zaragoze ako jednonohý žobrák. Za dva roky sa mladý Pellicer teší relatívnej vážnosti medzi žobrákmi pred miestnou bazilikou, kde rozšíril smutný príbeh o svojej nehode a amputácii – v Zaragoze.
Nakoniec sa dostal späť domov do Calandy, kde boli jeho plány náhodne zmarené, keď jeho rodičia videli, ako obe nohy trčia z jeho prikrývky. Mnoho ľudí ho poznalo ako človeka s jednou nohou, a teraz všetci mohli úplne jasne vidieť, že má dve. Z toho dôvodu vysvetlenie o zázraku bol najlepší spôsob, ako podvod zakamuflovať. Sú svedectva, že na nohe boli vidieť jazvy, vzniknuté zraneniam po páde z muly.
Všimnite si, že neexistuje žiadny dôkaz, že by mu niekedy nohu amputovali – alebo že bol dokonca liečený vôbec v nemocnici v Zaragoze, než jeho vlastné tvrdenia. Menoval tri tamojších lekárov, ale o ich pôsobení nie je žiadny záznam.
Zistilo sa, že noha nebola pochovaná, ale to je presne to, čo by sme očakávali po zistení, že nikdy nebola amputovaná. Aj keď táto chýbajúca noha v hrobe bola predkladaná ako dôkaz, že príbeh je pravdivý, to je vlastne dôkaz o tom, že k amputácii nedošlo.
Occamova britva hovorí – keď sa človek stretne s fenoménom, pre ktorý existuje viac, než jeden možný výklad, potom je potrebné voliť vysvetlenie najjednoduchší, ktoré je s pozorovateľnými faktami v súlade.
Možno povedať, že fakty úplne spoľahlivo vysvetľujú, že k žiadnemu zázraku nedošlo. Miguelovi noha zázračne znovu celkom iste nedorástla.
