SHC – záhada, ktorá už storočia ostáva nerozlúštená

Spontánne horenie človeka?

Vedci sú zmätení javom známym ako spontánne horenie človeka, označovaným anglickou skratkou SHC (Spontanecus Human Combustion). Prípady SHC sú známe už po dlhé storočia, ale ich príčina zostáva naďalej neznáma.

JACK SAMBLER v Lagúna Honda Home v San Francisku pil mlieko z pohára, keď ho zrazu zachvátil plameň, grófka di BANDI spala vo svojej posteli, keď jej telo plameň „zredukoval“ na dve nohy, obhorenú hlavu a hromádku popola. PHYLLIS NEWCOMBEOVÁ tancovala valčík, keď ju takrečeno v okamihu celú zachvátili modré plamene, ktoré jej telo premenili za pár minút na sčernetú hromadu popola. Všetky tieto osoby boli obeťami tajomného javu SHC.

Opatrní britskí patológovia nazvali tento jav „neobyčajným horením“: V Amerike ho označujú ako samookysličovanie. Akokoľvek však tento jav voláme, je doteraz vedecky nevysvetlený. Napriek tomu sú dôkazy o tom, že zriedkavé prípady, keď ľudské telo bolo strávené ohňom, ktorý, ako sa zdá, pochádza znútra tela samého, bez akéhokoľvek paliva alebo zápalného zdroja zvonka, často sa prejavujúce nedostatkom tepla, čo by zničilo objekty v blízkosti, jestvovali v minulosti a jestvujú aj dnes. Ľudskému telu nechýbajú horľavé substancie.

Telesný tuk je horľavý zvlášť vtedy, keď sa začína rozkladať, pričom sa vytvára metán ako produkt rozkladu organizmu samého i procesov rozkladu zvyškov jedla v tele. Pri mnohých správach sa došlo tak ďaleko, že sa v nich zdôrazňovala skutočnosť, že obete boli alkoholici. V mnohých prípadoch sa však dokázalo, že nejestvovala nijaká spojitosť s alkoholom. Jeden z najstarších známych prípadov SHC pochádza z roku 1692,.keď tajomným spôsobom zhorelo telo starej ženy v Kodani. Mnohé prípady sa zaznamenali v priebehu 18. storočia a vedecké články a diskusie k danej problematike sa publikovali v 19. storočí, v Čase, keď bol veľký záujem o bizarné a hrôzostrašné udalosti.

Roku 1833 J. S. M. FONBLANQUE a J. A. PARÍS vyjadrili v časopise Medical Jurisprudence názor, že prítomnosť vody podporuje zistený druh horenia – namiesto toho, aby ho potláčala. Táho skutočnosť sa neskôr dokázala pri nasledujúcich prípadoch SHC. V tom istom článku sa poukazovalo i na to, že sa kati sťažovali na potrebu veľkého množstva paliva potrebného na spálenie ľudského tela. Štatistika hovorí, že väčšinu obeti SHC predstavujú ženy. Plamene sa často opisovali ako modré. Po procese horenia sa často zistil mastný povlak pokrývajúci okolie a niekedy aj hromada čierneho popola, pričom telo bolo takmer celkom spálené plameňmi, napriek tomu že končatiny boli často nedotknuté. Obete boli často živé, keď ich zachvátil oheň. Vo väčšine prípadov telo zhorelo takmer vo chvíli. Za jednu z príčin SHC sa môže istým spôsobom pokladať vyžarujúca svetelná energia skúmaná sovietskym vedcom SEMIONOM KIRLIANOM.

Pritom však, zdá sa, nieto dôkazu na to, že aury organických objektov fotografovaných KIRLIANOVOU metódou všeobecne majú merateľnú teplotu oddelenú od subjektov. Ďalšia teória dáva SHC do súvislosti s elektromagnetickou aktivitou Zeme. V analyzovaných prípadoch sa v USA zistila zväčšená intenzita magnetického poľa tesne pred horením. Príklady zahŕňali dva prípady zhorenia vnútri auta, ktoré samo osebe bolo nedotknuté ohňom, jeden prípad zhorenia v posteli, s nepoškodenou posteľnou bielizňou a ďalší prípad muža, ktorý utrpel vonkajšie a vnútorné popáleniny, pričom jeho odev ostal nepoškodený ohňom. Pravda, teória zostáva nepotvrdená, pretože počet použitých príkladov bol primalý na to, aby bol presvedčivý. Len 6 prípadov sa vyskytlo medzi rokom 1905 a 1963. Jedným z najmystifikujúcejšich elementov tohto javu je nedostatok typického pôsobenia plameňov na okolité predmety, aj keď v mnohých prípadoch prišli tieto plamene do priameho kontaktu s obeťou.

Roku 1922 (Londýn) našli zhorenú pani EUPHENIU JOHNSONOVÚ – jej kosti boli ohňom zredukované na kôpku úlomkov vnútri jej odevu, ktorého sa oheň nedotkol. Jednou z najstarších ilustrácií SHC bola časť článku v Brithish Medical Journal z 22. apríla 1888, ktorá ukazuje pozostatky zhoreného vojaka v ubikácii. Lekár, ktorého zavolali na obhliadku mŕtvoly opísal telo ako dôkladne zhorené napriek tomu, že nebol badateľný nijaký prejav tepla a či plameňov na okolitom drevenom nábytku v blízkom okolí tela. V mnohých prípadoch SHC sa zaznamenali lokálne poškodenia ohňom, ale vždy boli tieto Škody oveľa menšie, ako by sa očakávalo od ohňa schopného spáliť ľudské telo. Mŕtve alebo živé ľudské telo totiž nie je objektom, ktorý by sa dal ľahko spáliť. Zničiť ho teplom vyžaduje si teplotu približne 165 °C udržiavanú po dlhší čas. Ani potom mnohé kosti nie sú úplne zničené. Napriek týmto faktom neznámy vnútorný oheň zredukoval obete SHC na čosi len o málo viac ako kôpku popola.Kosti sa premenili na prach.

Niektorí odborníci veria, že zdroj ohňa je v kostiach samých, a preto ich oheň úplne zničí. Bola vyslovená aj domnienka, podľa ktorej kosti pôsobia ako dielektrický rezonátor neznámej vnútornej energie; žiarenie tejto energie sa odráža v dutinách kostí, vytvára čoraz väčšiu intenzitu energie, až sa dosiahne teplota horenia.

Často sa tiež spomína teória, podľa ktorej plamene pochádzajú od zapálenia veľmi horľavých plynov vytvárajúcich sa v tele. Taká mohla byť príčina zhorenia v prípade Francúza, ktorý roku 1851 -uzavrel stávku, že zje horiacu sviečku. Kedysi tento človek vložil sviečku do úst, jeho priateľ zbadal na jeho perách modrý plameň, ktorý sa rýchlo rozšíril na celé telo a nedal sa uhasiť. O 30 minút bola htava muža a horná časť hrudníka úplne zuhoľnatená. Nakoniec zostala z celého človeka iba kôpka popola. Napriek tejto skutočnosti sa nedá teória o horľavých plynoch aplikovať na celé telo, pretože iba hlavné dutiny tela môžu udržiavať veľké množstov plynov. Pritom zo štatistiky je zrejmé, že spaľovanie sa začína zväčša od končatín a hlavy.

Jedným zo zriedkavých prípadov prežitia SHC bol prípad amerického profesora matematiky, ktorý roku 1835 pocítil ostrú bolesť v ľavej nohe. Profesor bol, prirodzene, veľmi prekvapený, keď uvidel jasný plameň dlhý 10 cm, ktorý mu šľahal z nohy. Plameň sa mu podarilo uhasiť zabránením prístupu kyslíka rukami. Zdá sa však, že plamene tohto typu sa hasia veľmi ťažko. Žena, ktorá našla svoju invalidnú sestru v plameňoch, uhasila oheň tým, že zabalila sestru do mokrej deky, a potom utekala po pomoc. Keď sa vrátila, zistila, že oheň znova vzplanul a zanechal z jej sestry len hlavu a prsty. V danom prípade zostala posteľná bielizeň nedotknutá, napriek tomu, že mastný popol pokrýval okolité predmety.

Jedným z ďalších ľudí, ktorí prežili útok SHC, bol JACK ANGEL, obchodný cestujúci – začal horieť v spánku vo svojom kamióne pri meste Savannah v štáte Georgia. Nepamätal sa na nič z toho, čo sa stalo. Pritom ho našli s dierou vypálenou v hrudi, s niekoľkými poškodenými stavcami a sčernatou rukou, ktorú mu museli neskôr amputovať. Kamión sám osebe bol nepoškodený a nebolo v ňom nič, čo by sa dalo pokladať za zdroj vzniknutého ohňa. V prípadoch, kde neboli svedkovia, je ťažko vylúčiť vonkajšie príčiny ohňa. Je však známych veľa prípadov SHC, ktoré mali svedkov a pri ktorých bol zdroj ohňa vnútorný. Jedným z najhroznejších prípadov SHC je prípad MARY CARPENTEROVEJ. Bola na Norlolk Broads na motorovej jachte so svojimi deťmi a manželom – náhle ju pred nimi zachvátili plamene, ktoré ju totálne zničili, pričom jachty sa oheň nedotkol. Jav SHC nie je častý, no zjavne sa vyskyiuje. Nikto zatiaľ nevie, ako a prečo. V zmätku konfliktných teórií je istá jedine tá skutočnosť, že keď k SHC príde, mnohé akceptované vedecké princípy sa menia na dym.

(Podľa SCIENCE NOW, Hove, Sussex)

Viz stránky KPUFO  – SHC : http://www.kpufo.cz/oblasti/psy/shc/index.htm

error: Kopírování zakázáno!